Stará Turá, 26. apr. 2023 | V Starej Turej sa spojili remeselníci, aby predviedli verejnosti svoje zručnosti a techniku výroby domácich výrobkov. Účelom takzvaných Živých dielní v Dome kultúry Javorina je prezentovať svoju tvorbu a osloviť ľudí, ktorí by v remeslách mali záujem pokračovať, alebo sa im aspoň priučiť.
,,Všetko sme remeselníci, viac-menej na dôchodku. Väčšinou pracujeme doma a sami. Preto sme sa rozhodli, že ukážeme naše remeslá deťom a ľuďom, ktorí majú čas a chceli by sa niečo naučiť. Sme vďační pani riaditeľke kultúrneho domu, Evičke Adámkovej, ktorá nám poskytla priestory. Bola v tom trocha spontánnosti, ale chceme týmto dielňam dať pravidelnosť a podnietiť aj ostatných ľudí, ktorí majú záujem čokoľvek ukázať. Či budú ženy vyšívať, háčkovať, pliesť, štrikovať, alebo budú chcieť chlapi ukázať svoje domáce práce od plechu, dreva, železa, jednoducho čohokoľvek a chcú sa trochu porozprávať, nech sa páči, každý je vítaný.‘‘ povedal majster košikár Ján Zeman.
Prácu tkáčky, košikára, paličkárky, keramikárky, ale aj vyšívanie, tvorbu z korálikov, či výrobu pampúšikov si v dielňach môžu ľudia vyskúšať najlepším možným spôsobom, priamo pod ich rukami. Remeselnícky výber pre návštevníkov spestril aj 87-ročný Pavel Hornáček z Lubiny, jeden z posledných vareškárov na kopaniciach.
,,Kedysi nebolo fabrík, tak sme na kopaniciach robili remeslá – varešky a drevený riad. Hlavný výrobca bol nejaký Mikloš zo Starej Turej, ktorý to robil v podjavorinskom družstve vo veľkom. Teda, hovorilo sa im Miklošovci, ale písali sa Polákovci. Oni mali aj obchod a posúvali to do zahraničia kšeftárom. Hovorilo sa im hauzíranti. Tí chodili do Viedne a kade-tade to predávali. Aj tu sa volačo predalo, ale bola to bieda.‘‘
Vareškárstvo bolo stovky rokov neodmysliteľnou súčasťou každodenného života domácnosti na podjavorinských kopaniciach. Ešte v šesťdesiatych rokoch ich tu dokázali vyrobiť viac ako 20 tisíc mesačne. Vybudovanie závodu Chirana, Angora a ostatných podnikov, znamenalo pre staroturianskych a okolitých kopaničiarov rapídnu zmenu v pracovnom i osobnom živote. Vareškárstvo sa začalo postupne vytrácať a spolu s ním aj starý, historický ráz mestečka pod Javorinou.
,,Ja som aj chodieval na jarmeky, kedysi som to aj predával, no teraz už nie. Nikto sa toho už ani nechce chytiť. Mohla by z toho byť aj koruna, ale nikto z domácich to už nechce robiť. Teraz sú už fabriky a my máme dôchodky. Pred rokom-dvomi som toho narobil, ale už sa blíži moja deväťdesiatka, tak už toho aj stačilo. Ešte pred 10-20 rokmi to ešte celkom išlo, ale posledné roky vareškárstvo už celom zakapáva. No a už nebaví ani mňa. Mňa to vlastne odjakživa moc nebavilo. Ale robil som, lebo sme z neho žili.‘‘
Techniku paličkovanej čipky predvádzala Mária Grambalová. Hoci čipka na Starej Turej nemá tradíciu, našla si tu zázemie v podobe klubu pani Stoklasovej. Hovorí sa, že originálnu čipku priniesli kedysi dávno do Krajného neznáme sestry z Čiech a postupne sa odtiaľ rozširovala do ďalších častí kraja.
,,Jedného času v Krajnom ale takmer zanikla. Jedna pani na Brezovej to ešte ovládala, založila tam klub a zaučili sa do toho ďalšie šikovné dievčatá. Na Slovensku má každá oblasť svoje paličky, svoj vzor. Všetko sme v takom dôchodkovom veku a mladí o to záujem veľmi nemajú, lebo je to náročné na čas a trpezlivosť. Celková práca samozrejme závisí od zložitosti. Niekedy sa paličkuje aj s 80 paličkami a niekedy to je práca aj na mesiac. Snažíme sa ale ukázať, že čosi takéto existuje a snažíme sa to propagovať.‘‘ povedala pani Grambalová.
Svoj kuchársky um predviedla pani Mária Otiepková z Hlaviny, ktorú k robeniu pampúšikov dostala susedka a potreba prekvapiť niečím originálnym svadobčanov vo svojej rodnej Dubnici. Zaujímavá sladkosť ju zaujala natoľko, že sa jej intenzívne venuje už dlhé roky;
,,Na Morave to volajú božie milosti, na Starej Turej pampúšky. Na Myjave a v Lubine sú to fánky. Je však rozdiel medzi fánkami týmito a druhými. Pretože fánky sa robia aj pred Veľkou nocou a tie sú z kysnutého cesta. Idú tam žĺtka, ale aj celé vajíčka. Treba to posoliť, pocukrovať, troška vyšľahať, ale dáva sa tam aj rum a ocot, alebo trošku masla, čo zmes zjemní. Potom pridávame zamiešavaním hladkú múku a následne cesto miesime aj 25 minút. Keď cítim, že to cesto sa nafukuje, môže sa šúľať a pražiť. Nič sa tomu ale nestane, keď si to cesto po vymiesení aj deň odpočinie.‘‘
Prvé dva dátumy Živých dielní boli 26. apríla a 10. mája 2023. Ak ste ich však nezastihli, nezúfajte. Nejednalo sa o posledné remeselnícke akcie a o ďalších vás budeme radi informovať.
Fotografie: Kopaničiarske noviny.
