August Roy a jeho súradnice

Autor článku: Pavol Trúsik

18. januára ubehlo 200 rokov od narodenia slovenského národovca, staroturianskeho farára a otca sestier Royových Augusta Roya (1822 – 1884). Nie je v našich možnostiach podrobne opísať jeho život a význam, pozrime sa však aspoň na niektoré súradnice tejto osobnosti – jej pôvod, štúdium a miesto pôsobenia.

Hugenoti, Francke a Luther

August Július Radyslav Roy bol synom ev. farára a seniora Jána Roya a bratom farára Petra Pavla Roya, ktorý bol ženatý s dcérou J. M. Hurbana a ich synom bol známy slovenský spisovateľ Vladimír Roy. Je zrejmé, že priezvisko Roy nie je slovenské. Existujú dve hypotézy o jeho pôvode. Podľa prvej ide len o pomaďarčený tvar slovenského priezviska Roj. Podľa druhej, všeobecne prijímanej, Royovci mali hugenotský pôvod. Hugenoti boli francúzski protestanti, na ktorých tvrdo dopadla ruka Bartolomejskej noci (1572). Toto masové vyvražďovanie spôsobilo prvú vlnu ich úteku za hranice. Druhú vlnu spustilo zrušenie Nantského ediktu (1685). Exulantský pôvod Royovcov podporujú výpovede o ich erbe a prítomnosti francúzskych tradícii v rodine. Rodisko najstaršieho známeho (Jána) Roya, Giraltovce, môže podporiť obe teórie, keďže v druhej exulantskej vlne sa časť hugenotov mohla dostať až na územie východného Slovenska, kde mal svoje zázemie protestantský rod Rákociovcov i francúzsky grófsky rod Aspremontovcov. Prieskum miestnych kroník síce odhalil oba varianty priezviska (Roy, Roj) avšak najstaršie datovanie (1830) má francúzsku podobu. Podobne aj vôbec najstarší známy dokument s týmto priezviskom (vysvedčenie Jána Roya z r. 1815) uvádza podobu Roy. Ako zaujímavosť tu možno uviesť, že časť hugenotských exulantov s priezviskom Roy prešla v Nemecku späť na katolícku vieru a z istého Marc(us)a Roya sa stal svätec Fidelis von Sigmaringen (hovoriť o jeho príbuzenstve so slovenskými Royovcami by však bolo špekuláciou). Dodajme, že napríklad aj v texte známeho básnika Jána Smreka Za Vladimírom Royom sa francúzsky pôvod Royovcov uvádza ako samozrejmý: „Celý jeho rodový pôvod určil ho za básnika – bol potomkom francúzskych hugenotov i slovenských revolucionárov hurbanovcov – preto on nemohol dezertovať od poézie ani vtedy, keď ona chcela byť nielen jeho šťastím, ale aj záhubou.“ Zostali však len svedectvá. Údajné dokumenty, ktoré by rukolapne potvrdili hypotézu o francúzskom pôvode, patriace dcére Vladimíra Roya, mali zhorieť niekedy v rokoch 1. svetovej vojny.

August Roy sa narodil v r. 1822 v Lazoch pod Makytou. Študoval v Komárne, v Banskej Štiavnici (podobne ako A. Sládkovič či S. Petȍfi), na škole štúrovcov – ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle. Pri poslednej menovanej inštitúcii sa na chvíľu zastavme. Nemecké univerzity sa v súvislosti so štúrovcami zvyknú uvádzať ako miesta vplyvu Hegelovej a hlavne Herderovej filozofie. V Halle však šlo o viac než len o školu a daný obsah vyučovania. Samotný Ľudovít Štúr tu okrem štúdia absolvoval i zdravotné procedúry. Rehabilitácia, ktorú tu podstúpil akoby anticipovala jeho úlohu v revolučnom roku 1848 – spočívala v šerme a jazdení na koni. Mestečko v Halle od roku 1694 formovala ústredná postava pietistického duchovného hnutia v evanjelickej cirkvi August Hermann Francke (učiteľ Mateja Bela). Popri univerzite tu bola celá sústava vzdelávacích a sociálnych ústavov (nemocnica, sirotinec, školy, knižnica, laboratórium, múzeum, tlačiareň, kníhkupectvo, lekáreň, farma). Štúdium v Halle nepochybne mohlo mať vplyv aj na Royovu činnosť v Starej Turej a práve tu tiež možno nájsť prapôvodnú inšpiráciu tunajších royovských sociálnych ústavov (aj keď priamy impulz pochádzal od grófky Evy von Tiele Winckler a jej práce v Miechowiciach). Je tiež  možné, že práve po zakladateľovi tohto obrovského a dodnes fungujúceho komlexu hallských inštitúcií dostal staroturiansky farár svoje krstné meno. Mimochodom, rovnako sa mal volať aj jeho syn, ktorý však zomrel ako maličký, a tak sa jeho meno nikde neuvádza (August Roy, 1869 – 1870). Taktiež meno Royovej netere mohlo byť inšpirované Franckeko stredným menom – bola ňou Hermína Moštenánová, autorka publikácie o sociálnej práci v Starej Turej.

Fotografia: August Roy s manželkou Františkou a najstaršími dcérami Máriou a Kristínou, foto: Múzeum sestier Royových

August Roy sa stal tunajším ev. farárom v roku 1847, rok pred vypuknutím revolúcie a prvého ozbrojeného vystúpenia Slovákov. Už na jar nasledujúceho roka bol chytený a väznený prvý štúrovec Janko Kráľ. V septembri bola založená Slovenská národná rada, ktorá sídlila v Myjave a predsedal jej Royov priateľ a príbuzný J. M. Hurban. Následne sa práve v našom podjavorinsko-podbradlianskom regióne odohrali prvé boje. V októbri bol vykonaný hrdelný trest Karola Holubyho, syna lubinského farára a brata Royovej (neskoršej) manželky Františky. O Augustovi Royovi však nech prehovorí jeho dcéra a najprekladanejšia slovenská spisovateľka Kristína Royová: „Môjho otca zachránili si kopaničiarski cirkevníci; títo ho prišli údajne pozvať ku chorému. Cestou ich potom „prepadli“ dobrovoľníci a farára odviedli do „zajatia“. V skutočnosti ocitol sa náš otec v stane Jozefa Hurbana a mohol sa zúčastňovať na dobrovoľníckych poradách. Keď gardy odtiahli, vrátil sa i on nepozorovane domov, k svojim povinnostiam.“ Takto sa, zhodou okolností, aj  v Royovom živote odzrkadlili dramatické udalosti svojimi prívržencami „uneseného“ reformátora Martina Luthera.

V Starej Turej, na Slovensku, vo svojej rodine

August Roy celý produktívny život strávil v Starej Turej, kde sa angažoval ako verný služobník Boží a príslušník štúrovského hnutia. Za jeho pôsobenia bola po požiari postavená nová fara, zväčšil sa priestor kostola, plochý strop nahradili oblúky, vymenila sa strecha, položila nová dlažba, zadovážili zvony a organ. Uvádza sa, že Roy okrem farárskeho poslania vykonával aj funkciu seniora nitrianskeho seniorátu, avšak v uplynulých dňoch vykonaný archívny výskum túto skutočnosť nepotvrdil. V čase tzv. patentálnych bojov (1859 – 1867) staroturiansky cirkevný zbor ako jeden z mála stál po celý čas na strane cisárskeho patentu. Postavil sa tak do opozície voči autonomistom, ktorých cieľom bolo spojiť evanjelikov s kalvínmi do jednej cirkvi, čo by posilnilo snahy pomaďarčovania slovenských luteránov. Z teologického hľadiska šlo Augustovi Royovi o zotrvanie na učení opierajúceho sa o autoritu Božieho slova zapísaného v Biblii. V r. 1861 sa v Starej Turej uskutočnil konvent Prešporskej superintendencie pod predsedníctvom autora cisárskeho patentu Karola Kuzmányho. August Roy tu prijal výzvu postaviť v Starej Turej vyššie evanjelické gymnázium a ústav pre prípravu bohoslovcov. Sled nasledovných udalostí však túto ambíciu zahatil. No podarilo sa rozšíriť evanjelickú školu pri fare (1857) a postaviť ďalšie školy na kopanici Papraď (1852) a Dúbrava (1863). Neskôr sa Ľudovíť Čulík o týchto školách vyjadril: „Na poli osvety vyzískala si vavrín slávy Stará Turá tým činom, že ona prvá na celom Slovensku postavila riadnu školu a povolala riadneho diplomovaného učiteľa do školy na kopaniciach.“ Roy tiež učil miestnych obyvateľov pestovať ovocie, správne hospodáriť a podieľal sa na založení Pomocnej pokladnice, ktorej sa stal prvým predsedom. Z aktivít presahujúcich kataster nášho mesta treba spomenúť predovšetkým jeho angažovanie sa v Matici slovenskej a spolku Tatrín. Najmä vďaka dvom národne uvedomelým staroturianskym farárom Stará Turá, hneď po Martine, dala Matici Slovenskej najväčší počet zakladajúcich členov (1863). Roy bol taktiež pri založení prvých slovenských gymnázií a v roku 1847 sa zúčastnil zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach, kde sa predstavitelia evanjelikov a katolíkov dohodli na novej podobe spisovnej slovenčiny.

Po skončení služieb Božích pri príležitosti 200. výročia narodenia A. Roya sa uskutočnilo spomienkové stretnutie pri buste sestier Royových, Stará Turá, 16. jan. 2022, foto: Martin Medňanský

Na záver, ak by sme sa vrátili k nadpisu tohto príspevku, môžeme konštatovať, že v osobnosti Augusta Roya jasne vidíme francúzske, nemecké, slovenské a staroturianske súradnice. Ak však (neskryto pietisticky) priznáme, že človeka viac definuje vlastné vnútorné nastavenie než vonkajšie okolnosti jeho životného príbehu, bude vhodné opäť prizvať na slovo vzatú Kristínu Royovú, aby nám sebe vlastným spôsobom o niečo hlbšie poodhalila osobnosť svojho otca:

Narodená v staroturanskej fare ako druhé dieťa rodičov, rozradovaných mojím príchodom, smela som prvým dychom vdýchnuť ovzdušie čistej rodinnej lásky. Keď porovnávam svoj osud s mnohými nemilými, zbytočnými, nevítanými deťmi chudobných, ba často i bohatých ľudí, môžem chváliť jedine Božiu milosť, že Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa (Žalm 16, 6).

Môcť nazývať otcom takého muža, akým bol môj (otec), je viac hodné ako šľachtické právo. Bol on, a je i teraz, po polstoročí, pre mňa súhrnom šľachetnosti a čistoty.

Keďže som neskôr vo svojej práci na ľudských dušiach neraz musela nazrieť do hlbín bahna, do ktorého sa ponárali moji úbohí blížni, a z ktorého som im smela pomáhať von, práve preto ma veľmi blaží, že mi Boh dal rodičov, ktorých základná črta charakteru bola mravná čistota.

Môj otec ako 24-ročný stal sa farárom na Starej Turej. Aby sa mohol starať o svoju matku, vdovu po novomestskom farárovi Jánovi Royovi a o svojich ešte nezaopatrených bratov a sestry, zostal ešte jedenásť rokov slobodný, hoci päť rokov miloval moju matku, dcéru Juraja Holubyho, lubinského farára. On zasa vedel, že je milovaný, no, bol ochotný čakať, kým nesplnil svoju synovskú a bratskú lásku.

Raz po jeho smrti povedala mi moja drahá matka: „Aj keď tvoj otec nikdy so mnou o svojej láske nehovoril, nikdy mi nerobil nádeje, žeby som sa kedy za neho vydala, predsa som vedela, že ma tak miluje ako ja jeho, a nikdy by som sa nebola vydala za druhého.“ Ach, boli to kvetné duše, ktoré vedeli čisto a verne milovať, no potom aj keď sa konečne mohli spojiť, utvorili harmonický celok, z ktorého pre nás deti vyvieralo krásne, ničím nepokalené detinské blaho.

Verím svojej matke, že by nebola postavila nikoho druhého na miesto Augusta Roya. Bol to i telesne pekný človek, všetko na ňom tvorilo súzvuk: štíhla postava, zlatými vlasmi vrúbené mysliteľské čelo, hlboké, modré oči a k tomu ružové, s istou miernou mlčanlivosťou zavreté pery. Dvadsaťštyri rokov počúvala som tieto pery vravieť v súkromnom rodinnom kruhu i verejne, no nikdy neprekĺzlo cez ne tvrdé, hrubé alebo neslušné slovo, ktoré by nám deťom bolo pokalilo dojem ušľachtilosti ducha.

Toľko k osobnosti Augusta Roya v kontexte vytýčených súradníc. Viac by o ňom mala povedať plánovaná konferencia Slovenskej národnej knižnice v jarných mesiacoch tohto roka. Meno Augusta Roya nesie tiež pamätná tabuľa venovaná vzniku Slovenského národného divadla nitrianskeho v Sobotišti.

Zdroje:

  • Archív Múzea sestier Royových, Stará Turá
  • Royová, K.: Za svetlom a so svetlom
  • Kováč, M.: Štúrovci, ako ste ich nepoznali, Porta libri, Bratislava 2012
  • Tomisová, E.: Zabudnuté osudy škôl Starej Turej, Eko-konzult, Bratislava 2013
  • Richard, M. E.: August Hermann Francke – Dôveroval Bohu, Vivit, Kežmarok 2018
  • Jouannová, A.: Bartolomějská noc, Garamond, Praha 2010

Mgr. Pavol Trúsik

Múzeum s. Royových, Stará Turá SNM – Múzeum SNR, Myjava

Titulná fotografia: Martin Medňanský

Darujte Kopaničiarskym novinám dobrovoľný príspevok a pomôžte nám ďalej tvoriť. Ďakujeme!

🤲 CHCEM PODPORIŤ NOVINY ♥️