Náučné chodníky sú skvelou alternatívou k prechádzkam na miesta, ktoré človek-turista bežne sám od seba nenavštívi. A keďže sú kopanice popretkávané cestičkami, dolinami a svojským reliéfom ktorý rôznym krásnym čriepkom kopaničiarskej mozaiky praje, miest na objavovanie je tu habadej. Rozhodol som sa vám preto postupne takéto zaujímavé miesta a s ním spojené pamiatky a prírodné krásy ukazovať prostredníctvom vlastných nôh, objektívu a dojmu z cesty.
Je hmlisté, zimné neskoré ráno, všade sa drží inovať, po prejedených Vianociach sa ťažko človeku zviecha. Je dobré sa však z tejto letargie dostať a tak padá myšlienka na poriadnu prechádzku. Náučný chodník Drgoňova a Durcovie dolina ponúka výborný a nenáročný štart do nového turistického roka. Cesta patrí do oficiálnej siete náučných chodníkov, má zelené značenie, jednoduchý terén a 5-kilometrový okruh logicky značí, že sa dostanete na rovnaké miesto, ako vychádzajúce a tak netreba špekulovať nad ďalšími možnosťami spätnej dopravy.
Trasa sa začína pri VN Dubník II, na odpočívadle Dolinky. Tu sa dá pohodlne zanechať auto, ale rovnako sa sem dá dostať po zelenej turistickej značke pešo zo 2,5 km vzdialenej Starej Turej, od rozcestníka Chirana, miernym stúpaním cez Drahý vrch, chatovú oblasť Borovina a následne po asfaltke popri vodnej nádrži. Cestou do Drgoňovej doliny rovnako prechádza cyklistická odbočka Papraď – Dubník z Kopaničiarskej cyklomagistrály.
Vydávame sa cestičkou do doliny U Vankov. Na ľavej strane si môžeme všímať staré lúky úbočia Hodulovho vrchu, popretkávané pásmi lesíkov, ktoré ponúkajú až idylický kopaničiarsky výhľad na tunajšiu prírodu. Teraz sa však skrývala v zahmlenom januárovom počasí, no zato s krásnou inovaťou. U Vankov cesta vedie doprava.
Predstavte si, hneď prvá kopanica a na Google mapách ukazuje až dve ubytovania. Či je to aktuálne neskúmam, ale pokiaľ by ste naozaj hľadali perfektné ubytovanie v prírode, na kopaniciach sa nachádzajú mnohé zastrčené chalupy a domy, takže je vhodné okrem veľkých turistických vyhľadávačov trošku viac posnoriť po webe a určite nájdete svoj ideál pre pobyt.
Prechádzame popri hospodárstve na lúku, k prvej náučnej tabuli. Vchádzame do chráneného prírodného areálu Pavúkov jarok. Toto územie európskeho významu v doline riečky Kostolník je jedinečné pre svoje vzácne podhorské lužné lesy a mokré lúky. Z tabule sa dozvedáme, že územie sa skladá z dvoch častí, kedysi tu fungoval mlyn, nájdeme tu rôzne chránené živočíchy a vzácne rastliny, ktoré dotvárajú bohatý, no krehký život chráneného areálu.
V zime však zaujmú najviac obrazce a tvary ľadovcov, ktoré Kostolník vytvára svojím prúdom. Prechádzame cez potok, za ktorým sa nenápadne vľavo po brehu odkláňa zelená značka na Hrašné. My sa však držíme cesty so štvorcových značením rovno.
Vychádzame ponad údolie k poľu a o chvíľu je pred nami rozcestník, ktorý potvrdzuje správnosť cesty.
Len o 300 metrov vchádzame do kopanice U Bunov. kde zaujmú najmä staré chalupy. Podľa historickej vojenskej mapy z r. 1783 sa v okolí Drgoňovej doliny už nachádzalo viacero budov a síce možno ťažko odhadom hovoriť o veku tých, ktoré sa zachovali, no určite si mnohé z nich pamätajú aspoň cisára pána. Ílová zem bola najlepším a najdostupnejším zdrojom na stavbu hlinených domov z nepálenej tehly. Podľa lokálnych zdrojov však mohli prevažovať aj kamene – pieskovce či vápence a samozrejme drevo.
Opúšťame Bunov a prechádzame cez cestu smerujúcu na Černochov vrch. Tu nás víta druhá tabuľa, venovaná živočíšstvu. Zmiešané lesno-lúčne spoločenstvá prajú dravým lietavcom, ktorí sú prospešní pri regulácii hmyzu či hlodavcov. Zmeny v krajine za posledné storočie však mali tiež dopad aj na ich populáciu. Osobne si nepamätám, že by som v poslednej dobe videl tak typické zviera ako jarabica, napríklad také bažanty vidno len občas.
Potok svižne žblnkoce, cesta vedie stále popri brehu zarastenom pásmi jelše, či jaseňa, až sa nám po chvíli na ľavej strane otvára pohľad na zaujímavé, atypické skalné bralo. Ide o Mikovu skalu a už na prvý pohľad na nej vidno stopy po ťažbe, čo dokazujú malé lomy s krásnym vrásnením. Odkryté skaly skôr pôsobia, ako by ich tam niekto uložil ako kvádre a presne takýto kameň bol veľmi vhodný pre stavebnú činnosť. Možno vás prekvapí fakt, že sa jedná o bradlá a v okolí je ich viacero. Sú do vápencové ostrovčeky, ktoré lepšie odolávajú zvetrávaniu ako okolité flyšové podložia.
Hoci sa nachádzajú na viacerých územiach Slovenska, milióny rokov špecifických pohybov zemskej kôry spôsobili, že tieto zaujímavé geologické úkazy sa v celom karpatskom oblúku spravidla vyskytujú len v zopár kilometrových pásoch. Staroturanské bradlá vznikli rovnakým spôsobom, ako tie Vršatské, či Pieniny, avšak dosahujú omnoho menšie rozmery.
Napriek tomu sú v kopaničiarskom regióne výnimočné ostrovy života pre vzácne druhy živočíchov. Po krátkom poobdivovaní skál sa potok rozpája na dva, no i to je dielom ľudskej činnosti. Starý mlynský náhon prezrádza, že neďaleko je ďalšia historická zastávka – Klimáčkov mlyn.
Po úbočí lesíka sa dostávame k poľu a odtiaľ doprava cez starý mostík k usadlosti. Mlyn má svojich majiteľov, je oproti ostatným podobným stavbám v Starej Turej, z ktorých mnohé celkom zanikli, v celkom dobrej kondícii, hoci svojmu účelu už neslúži. Vodné mlyny plnili úlohu nielen na mletie obilia, ale napríklad aj na drvenie kameňa, alebo valchovanie – spracovanie vlnenej tkaniny na súkno. Asi málokto by si pri pohľade na mnohé spustnuté pasienky a zarastené úbočia kopaníc vedel predstaviť, akú dôležitú úlohu pre Starú Turú v minulosti zohrávalo práve pastierstvo a salašníctvo. Napokon, aj náš súčasný národný pokrm akým je bryndza, vyšpekulovali do súčasnej podoby Staroturanci.
Za mlynom nachádzame tretí informačný panel o reliéfe a geológii, kde sa venujú práve aj zaujímavým bradielkam. Odtiaľto je cesta k východiskovému bodu už len po asfaltke. Stúpame k Durcovej, či Durcovie doline. Spolu s ‘‘Drgonkou‘‘ ide o typické kopaničiarske osady, ktoré dostali mená po ich zakladateľoch resp. prvých rodinách, ktoré sa sem sťahovali.
Je skvelé vidieť, že niektorí ľudia majú ešte cit pre zakomponovanie opravovaných chalúp do prostredia a tak tu môžeme vidieť pekné ľudové obydlia a s úpravou pomedzi domami to dokonca to vyzerá tak, že turistov tu i radi vidia. Svedčí o tom aj lavička na odpočinok pri lipe so starou studňou.
V osade sa nachádza aj posledný panel, ktorý približuje ďalší z kopaničiarskych divov – tradičné ovocinárstvo. To sa kedysi nezameriavalo ‘‘len‘‘ na výrobu destilátov. Na podjavorinských kopaniciach pretrvávala dlhá tradícia sušenia ovocia, varenia lekvárov a ďalšieho spracovania starých, krajových odrôd, ktorých výbornú chuť poznali vďaka chudobným, no šikovným rukám zručných kopaničiarov v mnohých ďalších častiach Uhorska.
Text na tabuli sčasti vysvetľuje okolnosti, ktoré prispeli k ovocinárskej tradícii a bohatej miestnej kuchyni, ale informuje aj o lokálnych odrodách, ktoré v kombinácii s pastierstvom, ľudskou činnosťou, špecifickou klímou a prírodnými horskými a podhorskými podmienkami urobili z hľadiska biodiverzity z Bielych Karpát miesto, aké nikde inde na svete nenájdeme.
Prechádzame okolo pivnice a na malom námestíčku sa kocháme starými hospodárskymi stavbami. Zhodou okolností som od známeho, ktorý tu trávil detstvo zistil, že drevená stodola pochádza z roku 1890 a malebná hlineno-kamenná klenbová pivnička za ňou je dnes už skutočnou raritou.
Pokračujeme ďalej na kopec, kde sa v januárový nudný deň ani kravám nechce múkať, namiesto výhľadov vidíme mlieko a tak sa kocháme čistou belobou, ktorá pokrýva každý trs trávy a každý konár.
Po chvíli sme pri peknej autobusovej zastávke. Ten tu chodieva skutočne prezenčne, najskôr asi v tie najpotrebnejšie časy, keď sa domáci potrebujú dostať do práce, či občas do mesta na nákup.
Po hlavnej ceste sa smerom vpravo pomaly blížime k Drgoňovej doline. V hustej hmle nevidno nič navôkol.
Pomaly klesáme pomedzi domy a dole na križovatke nás čaká posledná odbočka vľavo. Za celú dobu sme streli na cestách asi dve autá a ani počas rušnejších dní tunajšie cesty netrpia na silnú premávku.
Posledných možno 600 metrov do malého kopčeka a následné klesanie k novému Dubníku k odpočívadlu Dolinky dávajú bodku za dnešným výletom, ktorý je vhodný naozaj pre každého, kto si chce mimo frekventovaných turistických chodníkov odpočinúť a zároveň nepotrebuje odísť ďaleko mimo civilizácie.
