Počas chladného, ale slnečného decembrového dopoludnia sa vyberáme do obce Prašník, ktorá pre svoju polohu vyniká vďaka prírodným krásam, ale aj historickými súvislosťami, ktoré toto strategicky významné miesto zažilo. Tie nám priblíži dnešný cieň – náučný chodník s názvom Čerenec – Tlstá hora – Malá a Veľká Pec, Barónov hrob.
Prvá infotabuľa sa nachádza priamo v centre obce, vedľa obecného úradu. V krátkosti sa jedná o okruh označený zelenou farbou s asi tromi zachádzkami k zaujímavým miestam, ktorý je z toho dôvodu dlhý 7,5 až 11 km s asi 350-metrovým prevýšením. Je tu dostatok miesta na parkovanie, v bezprostrednej blízkosti sa v prípade cesty autobusom nachádza zastávka, nad ňou aj obchod a v ďalšej uličke kúsok naľavo reštaurácia.

Vyberáme sa po širokej ulici, odbočíme doprava a o chvíľu už za niekoľkými domami stúpame na lúku a následne les, v ktorom sa budeme pohybovať možno 80% celej cesty.
Slnko sa v doline s peknou uhladenou líniou odráža od zvyškov snehu a vysokých štíhlych bukov. Medzi stromami sa po chvíli pred nami objavuje ďalšia tabuľa, ktorá nám dá lepšie pochopiť, kde sa práve nachádzame.

Svahy po pravej ruke patria Tlstej hore, zatiaľ čo tie naľavo menšiemu Čerencu. Okrem toho, že sa pod touto malou horou z opačnej strany nachádza rovnomenná vodná nádrž, je Čerenec unikátny svojou prírodou. Pre svoju priaznivú polohu totiž na jeho svahy dlho dopadá slnko, čo obľubujú viaceré chránené rastliny.

V kombinácii s nezalesnenou čapicou na vrchole a vápencovým podložím sú to skvelé podmienky pre vznik teplomilného lesostepného spoločenstva. Vo veľkom tu údajne rastie poniklec, ale aj konvalinky, vstavače, či drieň. Na vrchol tejto chránenej prírodnej rezervácie sa od trasy odkláňa naľavo chodníček. Ak by vás zaujal, možno si hore na Čerenci všimnete dve terénne nerovnosti – akési záseky na hrebeni. Ide o jediné viditeľné stopy pôvodného bratríckeho opevnenia, ktoré sa na vrchu nachádzalo v 15. storočí. Bratríci boli jednou vetvou pokračovateľov husitov a šíriteľov ich myšlienok, hoci na mnohých miestach sa ich vojenská činnosť spájala aj s rabovaním a plienením cirkevného aj ostatného majetku. Po týchto stredovekých bojovníkoch sa na tomto mieste našli rôzne kovové predmety vojenskej povahy. Aj oni využívali strategickú polohu kopca na svoje účely, avšak skôr ako na prírodu, vtedy oni dbali na svoju silu a bezpečnosť.

My však ďalej pozvoľna stúpame po slnkom zaliatych svahoch Tlstej hory, ktorej vrch akoby stále obchádzame. V jednom bode sa však odkláňame doľava a lesná vesta tak volí nenáročnejší spôsob, ako sa dostať cez prudší svah. Zrazu sa dostávame na križovatku cestičiek. Jedna z nich je značená zelenou a je to vlastne odbočka do mesta Vrbové, ktoré sa nachádza ani nie dva kilometre juhovýchodne.

Naša cesta však vedie doprava, návrším pozvoľna stúpame asi 500 metrov k ďalšej náučnej tabuli. Tu sa smerovník chodníka ukazuje doľava, bola by však škoda nezájsť opačne a nenavštíviť miesto, o ktorom panel informuje. Nie nadarmo totiž miestni tomuto 426 metrov vysokému, širokému a možno aj bystrozrakému vrcholu hovoria Babylon.

Rovnako ako svetovo známa, staroveká mezopotámska metropola, aj prašnícky babylon má svoju vežu a to nie len v podobe vysielača. Už samotný vrch bol akýmsi prastarým mestom. Podľa Biblie sa ľudia rozhodli postaviť vysoko do neba babylonskú vežu aby dokázali, že ich moc je podobná moci Božej. Boha to rozhnevalo a tak sa rozhodol staviteľom pomiasť ich jazyk, aby si nevedeli medzi sebou rozumieť a vežu dostavať. Odvtedy hovoria ľudia na svete rôznymi jazykmi. Ťažko povedať, akým jazykom hovorili pravekí ľudia na Tlstej hore, keďže nepoznáme ani ich názov. Bolo to tak dávno, že naše dejiny ešte nepoznali mená národov na našom území.

Pre charakteristické výtvarné prejavy napríklad na keramike, či v spôsobe života a pochovávania pre tú dobu, ich však zaraďujeme medzi ľudí kalenderberskej, či halštatkej kultúry. Tí obývali hradisko – opevnené mesto na vrchole hory v dobe železnej, najmenej pred 2500 rokmi. Je však známe, že vďaka ďalším nálezom bol vrch osídlený už aj skôr, ľuďmi lužickej kultúry. Boli to staré mystická doby kniežat, bojovníkov, obradov a rituálov spojených s božstvami. Z rovnakej doby pochádza známe molpírske hradisko v neďalekých Smoleniciach, ktoré ľahlo popolom po nájazde neznámych pravekých bojovníkov. V jeho troskách sa dokonca našli pozostatky detí, ktorých pravdepodobne obetovali božstvu, ba čo viac, dokonca sa v spojitosti s Molpírom uvažuje aj o kanibalizme. Takéto svedectvá sa na prašníkom Babylone nenašli, je však pravdepodobné, že ľudia tejto kultúry mohli byť s podobnými rituálmi spätí a poznali ich.

Prašník leží priamo v malokarpatskom priesmyku, resp. bráne medzi rovinami Záhoria a Považia, takže tento priestor bol celé tisícročia prirodzeným prechodom cez horskú, malokarpatskú prekážku. Niet divu, že staré civilizácie, dbajúce na svoju bezpečnosť a obchodné styky, stavali hradiská na dobre strážiteľných miestach s perfektným výhľadom a kontrolou nad starými obchodnými cestami, po ktorých putovali na naše územia poklady, materiál, zbrane, ale aj cudzie armády, či nové zvesti a znalosti zo sveta.

Na Tlstej hore dodnes zostali praveké stopy v podobe hlineno-kamenných valov, ktoré sú pozostatkom dávno rozpadnutých hradieb. Na niektorých miestach údajne neboli nikdy dostavané, čo je ďalšia spojitosť s biblickým Babylonom a vežou. Ťažko povedať, či ľudia hradisko opustili, alebo bolo vyplienené, jedného času sa však stratili a miesto už nikdy neobnovili. Môžete si všimnúť upravené terasové úpravy, či terénne nerovnosti s množstvom rozváľaného kameňa rôznych tvarov.

Vraciame sa k tabuli a pokračujeme miernym klesaním z hory popri obore. Po ľavej strane sa z lesa v obore otvára lúka, na ktorej sa spokojne pasú jelene. Na iné zvery sme už šťastie nemali, no nie je nezvyčajné tu napríklad vidieť muflóny. Vo vzduchu cítiť spáleninu, akoby zvláštny uholný vzduch. Pokračujeme ďalej popri plote asi pol kilometra, až sa dostaneme k ďalšiemu panelu.

Nachádzame sa pri rozcestníku na Malú Pec. Bola by veľká škoda vynechať jednu z najkrajších lokalít a tak sa vydávame na krátku zachádzku. Krajina sa o chvíľku mení na zaujímavú úboč so zvlneným reliéfom, s jamami vo vápencovo-pieskovcovom podloží. Ktovie, či vznikli prirodzenou cestou, alebo sem človek kedysi chodil kopať.

Terasovitou malebnou lúčkou s borovicami, borievkami a podľa informácie na tabuli aj s prítomnosťou chránených liečivých rastlín, vedie úzky chodníček a na vrchu sa odkrýva krásny pohľad na rovinaté Považie a Považský Inovec. Malá Pec je chránené krasové územie s vyhľadávanou prírodnou pamiatkou, pieskovcovou bránou.

V jej okolí sa nachádzajú skalné útvary všakovakých tvarov, v ktorých sú napríklad veľmi dobre viditeľné škrapy – povrchové krasové formy, dierky či žliabky, vznikajúce činnosťou vody a zvetrávaním.

Už horšie sú na pohľad asi 3 či 4 ohniská, ktoré by tu nemali čo robiť, jedno dokonca v samotnej skalnej bráne. Pod skalami si dokonca ktosi vytvoril akýsi prístrešok zo starej celty a igelitov, skrátka nevzhľadné a nerešpektujúce význam prírody a tejto pamiatky. Nuž, aj takí sú ľudia. Stále tiež cítiť miestami dym.

Vraciame sa rovnakou cestou k infotabuli a pokračujeme miernym stúpaním, smer Veľká Pec. Po chvíľke sa cestička rozdvojí na dve, menšou smerom hore sa dostaneme na vrch, spodnou oficiálnou cestou so značením k ďalšiemu infopanelu pod skalou. Volíme prvú, náročnejšiu (a asi aj hlúpejšiu) možnosť a tak sa úzkym chodníčkom v prudšom stúpaní dostávame na malú, vetvami obmedzenú vyhliadku s označením nadmorskej výšky 438 metrov. Potom prichádza strmšie klesanie popri brale k monumentálnemu skalnému previsu.

Jaskyňa pod vrcholom Veľkej pece je chránenou prírodnou pamiatkou, významným archeologickým a paleontologickým náleziskom. Našli sa v nej pozostatky ľudského osídlenia z obdobia paleolitu, tiež kosti mamuta, jaskynného medveďa, nosorožca, hyeny a soba. Jaskyňu tvorí niekoľko metrov široká, vysoká a hlboká sieň, ktorá namiesto absentujúcej výzdoby zaujme hlavne veľkosťou a priestornosťou.

Aha, prečo bolo už asi 3 kilometre ďaleko cítiť spáleninu. Na ohníku priamo v jaskyni hodovala celá rodina na klobáskach. Veď to ohnisko tu už predtým bolo, tak prečo ho nevyužiť. Nanešťastie, v prírodnej pamiatke je zakázané zakladať oheň a je to možno najnevhodnejšie miesto, kde vôbec niečo podobné robiť. Strop jaskyne je začiernený od dymu a v priestore to smrdí ako vo vyhorenom dome. Možno sa noví obyvatelia jaskyne len snažili nadviazať na svojich pravekých predkov. Akurát sa namiesto špeku z mamuta ďžgali múkovým špekáčikom.

K ďalšej turistickej križovatke sa dostaneme asi po 400 metroch klesaním cez všadeprítomný les. Čaká nás krátka zachádzka, ktorá sa opäť oplatí. Spoza kopčeka sa na lúčke pri ceste objaví kríž s pomníkom. Hoci sa zdá byť nový, zdanie môže klamať. Je pravda že tu stojí od roku 2017, avšak pomník aj kríž boli nanovo osadené na mieste pôvodných, pri príležitosti 100. výročia úmrtia baróna Alberta von Wattenwyla.

Tento mladík bol potomkom starého šľachtického rodu s koreňmi zo Švajčiarska, ktorí vlastnili majetky aj v neďalekých Borovciach. V Pustej Vsi, súčasnej časti Prašníka, mali letohrádok kde Albert rád trávil čas a chodil na poľovačky. Jeden príbeh hovorí o tom, že práve poľovačka sa mladíkovi stala osudnou. Jeho verný pes a najlepší kamarát tak dlho smútil za svojim pánom, až od žiaľu zomrel tiež a tak ho pochovali k barónovi na mieste skonania. Iný príbeh hovorí o tom, že podľahol tuberkulóze.

Letohrádok ešte v minulom storočí stál v miestach nad súčasnou vodnou nádržou v Pustej Vsi, avšak v roku 1945 bol údajne Nemcami mstením sa ľuďom za podporu partizánov vypálený do tla a tak dnes aspoň toto pietne miesto pripomína históriu rodu Wattenwylovcov. Turistický smerovník pri odbočke s nápisom Orlie skaly supozorňuje na ďalšie zaujímavé miesto, ktoré si však priblížime pri ďalšej turistike. Vraciame sa k okruhu a schádzame do doliny pri rekreačnom zariadení Dúbrava.

Okrem táborov a výletov je táto lokalita spojená s ďalším, mimoriadne zaujímavým obdobím prašníckych pravekých dejín, známa početnými nálezmi skamenelín pravekých rastlín a živočíchov, ktoré kedysi obývali plytké more. Na obecnom úrade v Prašníku dokonca vytvorili expozíciu, ktorá obsahuje exponáty hornín a skamenelín z nálezísk blízkeho okolia.

Po opustení lesa sa dostávame na lúku, na ktorej vidno obrovský kontrast mrazivého dňa. Bielu zamrznutú zem v tieni striedajú teplé slnečné lúče opreté o okolité kopce. Na druhej strane lúky obchádzame kríž a určite dosť starú hospodársku usadlosť. Ide o ruinu Dobrovodských válcového mlyna z konca 19. storočia.

Riečku Holešku v minulosti intenzívne využívali na pohon týchto vtedy technologicky moderných zariadení na spracovanie obilia. Len v Prašníku ich v minulosti fungovalo asi dvadsať. Okolo ďalšieho mlyna prechádzame o niekoľko minút po pobyte v lese. Ide o Frndákov, či Detvánikov mlyn z prvej polovice 19. storočia, ktorý je takmer pôvodne zachovaný aj s vnútornou technológiou a je potešujúce, že sa na ňom uskutočnili v posledných rokoch záchranné a výskumné práce.

O tohto momentu sa prakticky vraciame do obce na ulicu, ktorú sme opúšťali pri vstupe do lesa. Náročnosť tejto trasy udávajú ako strednú a čas prechodu asi 3 až 4 hodiny pokojným tempom. Každopádne sa jedná o ucelený okruh so zaujímavou a bohatou prírodou a dejinami, ktorý sa rozhodne oplatí pri spoznávaní krás Malých Karpát spoznať.
V našom článku ešte chýba mapa cesty. Aktuálne pracujeme na zážitkovej mape kopaníc, v ktorej budú presne popísané a zaznamenané turistické trasy a náučné chodníky v celom regióne. Máte sa na čo tešiť!