Bradlo, 4. máj 2024 | Monumentálne dielo, architektonický skvost, posvätné miesto slovenského národa. Takými i mnohými ďalšími superlatívmi by sa dala označiť stavba, ktorá už 100 rokov krášli domovský kraj Milana Rastislava Štefánika. Je to posledné miesto odpočinku, vznešené, je tam, kde má Štefánik od rodného domu k milovaným hviezdam najbližšie.
Hoci položenie základného kameňa Mohyly na Bradle prebehlo 4. mája 1924, pochopiteľne tomu predchádzalo viacero plánov, dohadov, komplikácií a zmien. Milan Rastislav Štefánik zahynul spolu s trojčlennou talianskou posádkou pri bratislavskom letisku presne päť rokov predtým.
Pohreb bol rozdelený na dva dni, prvá časť sa konala 10. mája 1919 v Bratislave a o deň na to v Brezovej, v Košariskách a na Bradle. Pozostatky letcov a generála sprevádzali pri vynášaní na Bradlo zástupy ľudí, celkom sa ich malo zhromaždiť až 30 tisíc – vojaci, legionári, diplomati, politici, pospolitý ľud z celého regiónu. Slováci sa rozlúčili so svojím hrdinom veľkolepo, i keď väčšinu života pracoval a žil v zahraničí a už sa vlastne ani nestačil živý dotknúť slobodnej slovenskej zeme. Naposledy po nej kráčal ešte v roku 1913 pri pohrebe otca Pavla.
Keď sa rodák z neďalekej Turej Lúky, ktorému bola Brezová ako vlastná dozvedel, že Štefánik je mŕtvy, cítil sa byť povolaný na neľahkú úlohu vytvoriť dielo, ktoré by odrážalo význam Štefánika pre národ. Dušan Samuel Jurkovič bol skúsený a medzinárodne uznávaný architekt, poverený prípravou smútočného obradu a pohrebu. Zaslúžil sa o presvedčenie pozostalých, aby posledné miesto odpočinku posádky lietadla Caproni Ca.33 nebolo na cintoríne, ale na dobre viditeľnom a veľmi blízkom mieste Štefánikovmu domovu, odkiaľ môže dohliadať na svoj rodný kraj.
Milan Rastislav na najvyšší vrch Myjavskej pahorkatiny chodieval už ako chlapec, kochal na výhľadmi z obnažených skál na šíre okolie, aj na hviezdnu oblohu. Miesto ako Bradlo malo podčiarkovať atmosféru vtedajších dní, pocit skutočnej spolupatričnosti a národnej jednoty počas pohrebu, ktorý početnosťou dovtedy nemal obdoby. Sám Jurkovič považoval tento moment za svoj najväčší a najodvážnejší umelecký čin.
Zhromaždenie na Bradle v deň pohrebu Štefánika a talianskych letcov. Zdroj: Národní filmový archiv – video
Prvý návrh mohyly vznikol už v roku 1920 a o rok neskôr bol založený Spolok pre postavenie pomníka generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorého úlohou bolo zbierať na stavbu peniaze. Práve financie boli jedným z výrazných aspektov, ktoré okliešťovali konečnú veľkosť a rozmer stavby mohyly. Mala byť pôvodne rozsiahlejšia, aj vyššia. Jurkovič presviedčal, kde sa dalo, aj u prezidenta Masaryka, na úradoch a ministerstvách. Štát napokon peniaze poskytol, asi milión dvestotisíc korún. Na ostatnú čiastku sa pozbierali ľudia v národnej zbierke prostredníctvom Spolku. Celkové náklady na mohylu presiahli 2 800 000 korún československých. Jurkovič zazrel prvé náznaky budúceho monumentu už z pohrebnej výzdoby. Štyri pohrebné obelisky prakticky zostali, Jurkovič ich premietol do konečnej podoby diela. Pre uloženie Štefánika a letcov najprv vystrelili do vápencovej skaly na chrbte Bradla jamu v tvare kríža – zapustený pomník. V hornej časti sa nachádzal hrob generála Štefánika, o niečo nižšie hrob mechanika Gabriela Aggiusta, po ľavom boku generála bol uložený seržant Umberto Merlino a po pravej Štefánikovej strane poručík Giotto Mancinelli Scotti, ktorého pozostatky boli v roku 1921 na žiadosť rodiny odvezené do Talianska. Tým sa síce porušila autenticita monumentu ako štvorhrobu so štyrmi obeliskami, symbolika však pretrvala vo forme štyroch svetových strán aj štyroch krajín, kde Štefánik počas vojny pôsobil.
Základný kameň položil 4. mája 1924 vtedajší minister zahraničných vecí Edvard Beneš, stavať sa však začalo až 11. júla 1927. Ako obkladová stavebnina boli vybrané kvalitné travertínové kvádre, ktoré dovážali zo Spišských Vlachov. Celkovo bolo takto dopravených na Brezovú až takmer 925 kubíkov, teda 194 vagónov. Na vrchole Bradla si s ich prepravou k miestu stavby pomáhali koľajovou dráhou. Bledý travertín evokoval čistotu a zrezané šikmé tvary mohyly boli Jurkovičovým podpisom práce architekta – prejavom rešpektovania okolitej prírody a súladu s novou pamiatkou.
Na priestor spodnej, obdĺžnikovej terasy s dĺžkou 93 a šírkou 62 metrov muselo byť odkopaných 14 000 m³ zeminy a skál. V jej rohoch sú umiestnené štyri večné ohne. S vyššou terasou s obvodom 45 a 32 metrov je spojená šiestimi schodiskami. Z nej vystupuje tretia terasa, tvorená štyrmi obeliskami s výškou 12 metrov a tumbou v strede. Priamo pod ňou je v hĺbke 8 metrov umiestnená uzatvorená komora s pozostatkami. Samotné travertíny tvoria plášť stavby, na ktorú spotrebovali 6000 m³ muriva. Mohylu slávnostne odhalili 23. septembra 1928, počet robotníkov sa pohyboval do 200 a stavbu dokázali vybudovať za 280 pracovných dní. Dušan Jurkovič na sklonku svojho života vypracoval návrh, ktorým by sa mohyla rozšírila o dve terasy. Tie mali slúžiť ako pamätník letcom padlým v druhej svetovej vojne, ale k tejto realizácii žiaľ nikdy neprišlo.
Odlesnené Bradlo kedysi poskytovalo nádherné výhľady, ktoré Štefánik obľuboval. Pamätníci si možno spomenú aj na sady s čerešňami, ktoré na úbočiach Bradla rástli a v kvete miestu s belavým pamätníkom dodávali neobyčajnú atmosféru. Proces zalesnenia vrchu prebehol v neskoršom období, kedy hrdinstvo Milana Rastislava Štefánika nebolo z politických dôvodov vítané. Mohyla sa viac zakrývala do zelene, ale ľudia na ňu a Štefánika nezabúdali. Naďalej pri príležitosti dôležitých výročí zakladali ohne, v čase vojny skutočnej i studenej, napriek zákazu vládnej strany. Významným míľnikom sa stal rok 1968. V období politického uvoľnenia vyhlásili mohylu za národnú kultúrnu pamiatku. Počas národnej púte si prišlo v ten rok uctiť pamiatku štátnika na beznádejne zaplnené Bradlo údajne až 150 tisíc ľudí. Nadchádzajúce bezúdržbové obdobie sa však na jej stave podpísalo. Po roku 1989 preto muselo na mohyle prísť k nevyhnutným opravám zvetraných travertínových blokov.
Dnes pamiatku už lepšie vidno vďaka odstráneniu náletových drevín a v posledných rokoch pribudlo aj nové sociálne zázemie navrhnuté tak, aby nijak nerušilo chránené prostredie a výhľad na monumentálne Jurkovičove dielo. Od roku 2009 je mohyla zapísaná v Zozname európskeho dedičstva. Štefánik bol a je hlboko vrytý do slovenských sŕdc a jeho všestrannosť, skutky a myšlienky poskytujú ľuďom inšpiráciu naprieč celým životom a politickým spektrom. Jeho odkaz možno ďaleko presiahol viaceré pozemské životy. Mohylu Milana Rastislava Štefánika na Bradle by mal preto aspoň raz v živote navštíviť každý, kto si ctí byť hrdým Slovákom a kultúrnym Európanom.
Titulka: Internet, neznámy zdroj.