Štefan Fajnor sa narodil 16. februára 1844 na Brezovej do rodiny brezovského mäsiara a neskôr richtára Jána Fajnora. Matka Judita, rodená Jurkovičová, sestra Samuela Jurkoviča, mu už od útleho detstva vštepovala cit a vychovanie pre národ. Otec túžil aby sa stal učiteľom a synov rozvoj podporil kúpou spinetu. Za týmto malým klávesovým nástrojom, predchodcom piana, sa zrodil jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského hudobného romantizmu 19. storočia.
Po vychodení evanjelického lýcea v Bratislave študoval právo a teológiu v Budapešti a v Bratislave. Prax vo svojom budúcom výkone získaval u Jána Francisciho v Liptovskom Mikuláš, u M. Mudroňa v Bratislave a Koronthályho v Senici, kde aj zotrval a od roku 1869 si tu otvoril advokátsku kanceláriu. V kontraste doby romantických, horlivých národných rovesníkov štúrovskej a poštúrovskej generácie, Štefan Fajnor používal pokojnejšiu, ale ráznu rétoriku, opretú o logiku, právnickú profesionalitu a argumentačnú neoblomnosť. Hudba bola umeleckým prostriedkom, ktorým rozvíjal svoje emócie. Obdivoval a inšpiroval sa v ľudovej hudbe, okrem toho ho fascinovala krása krojov, výšiviek a keramiky, ktorú zbieral. Inklinoval k českej tvorbe, ktorú v tej dobe reprezentovali umelci európskeho formátu. Sám sa inšpiroval a obdivoval hudbu Bedřicha Smetanu, ale ovplyvnili ho aj Z. Fibich, F. Liszt, či F. Chopin. Kontakty s českou hudobnou spoločnosťou ho priviedli v roku 1879 prednášať do Prahy o slovenskej ľudovej piesni. V roku 1887 usporiadal výstavu výrobkov slovenského ľudu v Martine. Študoval kroje, výšivky, keramiku a vydal fotografie významných slovenských osobností. Skladal klavírne a zborové skladby, príležitostne vystupoval aj koncertne. Komponoval hudbu predovšetkým na slovenské a české básne a vracal sa k téme meruôsmych rokov a slovenských dobrovoľníkov. Tvoril však aj rôzne polky, mazurky, kadrily pre organ a klavírne variácie pre zbory.
Zhudobnil niektoré vrcholové diela slovenského básnictva, ako hymnická pieseň Kto za pravdu horí od K. Kuzmányho, Pochod požunských Slovákov, Mor ho na text S. Chalupku, či Svätomartinský pochod na text P. O. Hviezdoslava. Medzi jeho advokátsku činnosť patria významné spory slovenskej inteligencie, ktorú zastupoval pred úradmi v politických procesoch. Známa je napr. obhajoba J. M. Hurbana, S. H. Vajanského a viaceré procesy s dopadmi v rámci celého uhorského súdnictva. Tejto práci sa venoval celých 40 rokov. Pod svojím dozorom v Senici vychovával novú generáciu advokátov, medzi ktorými bol i zmienený Pavol Országh, ktorý začal pseudonym Hviezdoslav používať práve u Fajnora.
Národná služba zasiahla Štefana Fajnora aj v osobnom živote. Vzal si za ženu sestru matky M. R. Štefánika, Emíliu Annu Jurenkovú. Spolu mali 9 detí, ktoré rovnako viedol k hudbe a vzdelanosti. Syn Vladimír sa stal politikom a profesorom Univerzity Komenského v Bratislave, Dušan bol kňazom a biskupom, Štefan hrdinom v radách legionárov, ktorý padol počas 1. svetovej vojny v Rusku. Štefan Fajnor zomrel 26. apríla 1909 vo viedenskej nemocnici po operácii žalúdka. O tri dni bol pochovaný v Senici, kde jeho náhrobník zdobí epitaf s veršami P. O. Hviezdoslava –„Pravdu hájil, krivdu bil, verný v službe rodu vždycky, z jeho zvukov piesne vil: – tak si z vážnych z hravých chvíľ život skladal harmonicky.“