Toto je príbeh prvého slovenského filmu, vynášajúci Slovensko k svetovým prvenstvám a zároveň príbeh Brezovčana, ktorý v chicagských dielňach a kinách sníval o tom, že svetu ukáže prvý slovenský film. Muž, ktorý pre film obetoval majetok aj istoty, ho napokon celé desaťročia ukrýval vo vlastnej garáži.
Keď sa povie slovenský film Jánošík, väčšine príde na um najmä legendárne spracovanie s Františkom Kuchtom z roku 1963. Snímkov o najznámejšom slovenskom zbojníkovi však vzniklo viacero, no a ten prvý už v roku 1921 s réžiou a kamerou bratov Siakeľovcov. Významným motorom a záchrancom tohto priekopníckeho a historického počinu filmovej tvorby však bol jeho producent Ján Závodný. Tento hrdý Brezovčan stavil všetky peniaze aj meno na neistý sen o filme z rodnej vlasti.
Príbeh Jánošíka sa nezačal na Slovensku, ale v prostredí amerického veterného mesta. V Chicagu sa stretla silná komunita emigrantov, pre ktorých bol film prostriedkom, ako dostať povedomie o Slovákoch do Ameriky. Tu pôsobil aj podnikateľ Samuel Tvarožek, predstaviteľ slovenskej komunity zo známej brezovskej rodiny, ktorému sa v Chicagu podarilo presadiť a vybudoval úspešnú firmu na predaj uhlia. Práve on spojil v roku 1920 sily so svojím krajanom Jánom Závodným, aby dokázal zrealizovať svoju myšlienku a nakrútiť film o národnom hrdinovi. Spolu s bratmi Siakeľovcami a ďalšími účastníkmi založili spoločnosť Tatra Film Corporation.
Ján Závodný odišiel z domoviny v roku 1908. Mal vtedy čerstvých osemnásť rokov a v hlave vyhliadku žiť lepším životom. Pôvodne bol vyučený stolár a v Chicagu pracoval v továrni na klavíre. Práca s drevom bola vtedy relatívne dobre platená, čo mu umožnilo šetriť prvé doláre. Popri práci si začal privyrábať ako uvádzač v kine Casimir. V tej dobe boli kiná malé miestnosti, kde sa za pár centov premietali krátke nemé filmy. Trávil tam celé večery, sledoval, čo sa ľuďom páči, ako funguje premietačka a ako sa robí obchod s lístkami. Naučil sa „remeslo“ prevádzkovateľa kina z prvej ruky. Keď sa naskytla príležitosť, kino Casimir po desiatich rokoch od pôvodného majiteľa odkúpil. Práve tento úspech mu neskôr umožnil urobiť radikálne rozhodnutie, aby získal hotovosť na produkciu filmu Jánošík.
Pre túto víziu predal svoje prosperujúce kino a investoval do novej filmovej produkcie, čím sa stal najväčším podielnikom a zároveň prezidentom spoločnosti Tatra Film Corporation. Závodný tento risk nikdy neoľutoval, hoci sa nakoniec musel viac zadĺžiť. Film bral ako svoje životné poslanie a chcel prostredníctvom neho ukázať svetu, že Slováci sú svojbytný národ s vlastnou históriou, hrdinami a kultúrou. Jánošík ako symbol boja proti útlaku bol na tento účel ideálny.
V roku 1921 sa štáb vybral na Slovensko, interiérové scény natočili v Prahe. Pre exteriéry si vybrali okolie Blatnice vo Veľkej Fatre a Šútova. Bolo to prirodzené, keďže Jaroslav a Daniel Siakeľovci z Blatnice pochádzali, mali skúsenosti s kamerou a práve vďaka ich odbornosti mal Jánošík na tú dobu veľmi slušnú vizuálnu úroveň. Do Európy si so sebou priviezli dve moderné americké kamery a kompletné vybavenie, čo v povojnovom Slovensku pôsobilo ako zjavenie z iného sveta.
Rozpočet filmu predstavoval približne 14 500 dolárov (v dnešnom prepočte zhruba 260 000 USD). Vtedajšia krajina so slamennými strechami, kočmi a aristokratickými kaštieľmi vyzerala presne ako pred storočiami. Práve obrazy slovenskej krásnej scenérie najviac zdobili jeho obsah. Zaujímavý je aj štýl výkladu celého príbehu, ktorý je divákovi podaný v retrospektíve. Produkcia však narážala, okrem finančných či technických problémov, aj na kuriózne situácie. Herečka Mária Fábryová (Anička) nielenže nemala skúsenosti, ona predtým nikdy nevidela žiadny film. Kamera jej vraj mala naháňať taký strach, že po Jánošíkovi už nikdy viac nenatáčala. Postavu Jánošíka stvárnil skúsený a známy český herec Theodor Pištěk, prakticky jediný jánošíkovský filmový profesionál. Viacero hercov a členov štábu obsadilo kvôli úspore v rozpočte jednu a viac rolí. Sám Ján Závodný si zahral krčmára a jeho brat Štefan stvárnil zradného zbojníka Gajdošíka.
Keďže išlo o nemý film, herci používali prehnanú gestikuláciu, ktorá v niektorých scénach pôsobí trochu komicky. Hodnotenie snímku v čase jeho vzniku bolo preto fascinujúcim mixom nekritického nadšenia a triezvej kritiky technických a hereckých nedostatkov. Pôvodná hudba k filmu bola dielom ďalšieho talentovaného Brezovčana. Vladimír Gustáv Šaško, chicagský hudobný pedagóg, skomponoval sprievodnú hudbu z ľudových piesní a vlastných melódií. Žiaľ, jeho originálna partitúra sa nezachovala.
Dôležitým faktorom pri osude filmu boli napokon peniaze. Pre nízky rozpočet nebol opatrený anglickými titulkami a preto sa premietal najmä slovenskému publiku. Hoci tržby v Československu dosiahli závratných 19 miliónov korún, v Amerike zaznamenal prepad a napriek obrovskému domácemu úspechu spoločnosť pre náročné zmluvy a byrokratické povojnové problémy skrachovala. Závodný a jeho tím boli v prvom rade vlastenci, až potom obchodníci. Do projektu išli s emóciami a srdcom, ale bez poriadneho distribučného plánu pre globálny trh. Film sa na dlhé desaťročia stratil z očí a prakticky sa naňho zabudlo. Ján Závodný si však americkú kópiu so slovenskými titulkami nechal a neuveriteľných päťdesiat rokov ju opatroval vo svojej garáži v Chicagu.
V roku 1970, vo veku osemdesiat rokov, Závodný zareagoval na list zo Slovenského filmového ústavu. Osobne priniesol vzácnu kópiu na Slovensko a nezištne ju daroval štátu. Hoci bola poškodená, historik Ivan Rumanovský ju v roku 1975 zrekonštruoval a film dodatočne ozvučili hudbou Jozefa Malovca.
Vďaka vytrvalosti Jána Závodného a jeho tímu sa Slovensko v roku 1921 zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili celovečerný hraný film. Na dlhé štvrťstoročie zostal Jánošík jediným celovečerným filmom slovenskej produkcie. V roku 1995 bol tento „film z chicagskej garáže“ zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Za viac ako 100 rokov sa výrazne zmenili možnosti kinematografie, no estetická krása nášho prvého veľkého filmu dokáže očariť dodnes, akousi zdvorilou krásou, ba možno sa zdať trošku úsmevné. Dielo amerických Slovákov však muselo na divákov svojej doby pôsobiť skutočne dychberúco. Ján Závodný zomrel v Chicagu v roku 1980, no jeho meno zostáva navždy synonymom hrdosti a nadšenia Brezovčana, ktorý pre národnú kultúru obetoval skutočne veľa.
Zdroj: TV Brezová, csfd.sk, internet.