Píše sa 16. september 1848.  Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža sa schádzajú spolu s ďalšími predstaviteľmi národného hnutia vo Viedni. Spoločne pokladajú počiatky slovenského revolučného odboja vytvorením dočasnej Slovenskej národnej rady. Tá sa zrodila za nepokojného stavu, keď čas tlačil lebo bán Jelačić so svojou armádou už išiel na Budapešť, nálady boli u Slovákov rozdielne a v uliciach boli počuť promaďarské ohlasy. Pochybnosti na stretnutí však prevalcoval Štúrov idealizmus a túžba mladých ľudí jemu oddaných. S vedomím, ale bez podpory viedenskej vlády sa už na mieste formuje od augusta základ dobrovoľníckej armády, ktorá sa 17. septembra večer potajomky vydáva vlakom na juh Moravy. Na cestu sa vybrali Slováci, Česi, Moravania, Nemci, Srbi, Chorváti, Poliaci, spolu možno 500 mužov.  Neskôr sa v Bzenci pridávajú ďalší a tiež kopaničiari z podjavorinského kraja, ktorí mali motiváciu azda o to väčšiu, pretože sa ich nariadenie o zrušení poddanstva dotklo len minimálne. Dobrovoľníci mali namierené na Myjavu. Vedeli, že tu v evanjelickom kraji budú mať podporu aj vďaka obľube Hurbana, ktorý na kopaniciach ako kňaz pôsobil. Na druhý deň vyrazili vojenskí velitelia B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček s oddielmi vpred a hoci za nimi nasledovalo asi 30 vozov plných zásob a streliva, stále toho nebol dostatok. Dobrovoľníci šli vystrojení len v tom, čo mali po ruke. Bez riadneho armádneho šatstva prechádzali aj cez Veselí nad Moravou, kde sa vtedy konal jarmok. Hurban pri pohľade na plejádu úborov nazval tento prechod cez jarmok divadlom. Nič netušiaci domáci museli mať v tej deň poriadku ‘‘podívanú‘‘, ani sa neodhodlali spýtať sa, čo sa to vlastne deje . Keď sa vojsko dostalo na vŕšok Drahy nad obcou Javorník, hranice boli na dosah. A tu vystúpil Ľudovít Štúr a prihovoril sa všetkým s takou rečou, po ktorej musel byť v ten slnečný deň nejeden národovec motivovaný pozrieť sa aj smrti do očí:

„Bojovníci! Pozrite na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ pohrbel. A teraz, v najnovších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú nad ním panovať a podľa ľúbosti zdierať a života pozbavovať. Ale ešte nevyhynul duch národný!“  

Na zástavu, ktorú priniesla Johanka Hrebendová Bóriková potajme z Vrboviec dobrovoľníci prisahali a zaviazali sa k vernosti cisárovi Ferdinandovi, k rozkazom Národnej rady, i k bojovému odhodlaniu. Konečne si mládenci rozdali pušky. Nevedeli sa ich tak dočkať, že ich rovno vybozkávali. Po prekročení hranice sa zvítali s ďalšími dobrovoľníkmi z Vrboviec a okolia, ktorí ich čakali s veľkou vatrou osvetľujúcou celú vrbovčiansku dolinu od Žalostinej. V tú noc sa schyľovalo k niečomu veľkému. K niečomu, na čo dejiny už nikdy nezabudnú. A zbiehali sa ta ďalší a ďalší, až ich bolo nakoniec niekoľko tisíc z celého okolia. A tu tento príbeh zastavíme. To, čo sa dialo potom, si povieme inokedy. Verím, že ste si aspoň trochu predstavili podmienky a atmosféru tých dní, keď sa lámal chlieb nad slobodou Slovenského národa.

Zopár nadšencov z oboch strán Javoriny si tieto udalosti pripomenulo 18. septembra 2022 priamo na miestach, kadiaľ vojsko tiahlo. Spolu s replikou zástavy, na ktorú prisahali štúrovci, sa poklonili pri pamätníku dobrovoľníkov v časti Vrbovce-Šance. Toto stretnutie na hraniciach nazvali Obnovou prísahy dobrovoľníkov a čítali pri ňom zápisky z osudných septembrových dní.

,,Bola to prvá zahraničná československá légia, ktorú sme vytvorili k obrane našich zemí a hlavne k ochrane našej slobody. Slovensko si rok 2022 pripomína ako rok štúrovcov. Snaha štúrovcov vyvrcholila na vrchu Drahy tým, že tu armáda prisahala vernosť svojej zemi a ľudu. Všetky národnosti, ktoré boli v tejto légii, šli chrániť svoju slobodu. Každý z nás potrebuje svoj kúsok slobody a vlasť. A je dobrú si ju chrániť. Preto si práve to dnes pri pamätníku v časti Šance, ktorá ako prvá poslala svoj ľud na obranu tejto zeme v roku 1848, pripomíname.‘‘ v príhovore predniesol Vladimír Prokeš, jeden z iniciátorov stretnutia. Zúčastnení by si pritom priali, aby sa z tohto komorného pochodu za stopami dobrovoľníkov postupom času stala známa trasa a budú sa k nim pridávať ďalší a ďalší. Dôležitosť miesta by si lepšie povedomie u verejnosti zaslúžila.

Zdroj fotografií: Blanka Kovarčíková