Myjava, 24. sept. 2025, autor: Michal Maliarik | Trhy a jarmoky sú koloritom mnohých miest a obcí. Nejde však len o jarmoky nám môžu povedať všeličo o histórii, pretože patrili kedysi k najdôležitejším udalostiam v živote miest a obcí. Neboli len miestom obchodu, kde sa predávalo a nakupovalo všetko potrebné, ale aj priestorom stretnutí, výmeny noviniek a upevňovania vzťahov medzi ľuďmi z celého regiónu. Vypovedajú o hospodárskej sile, tradíciách i kultúrnom živote komunity a sú zrkadlom doby, v ktorej vznikali a rozvíjali sa.
Na Myjave jarmek býva… Takto sa spieva v jednej myjavskej pesničke a tiež potrvrdzuje, že jarmeky a trhy majú na Myjave svoju tradíciu a tešili sa veľkej pozornosti. Je to tradícia stará vyše tristo rokov, pretože prvá zmienka o konaní trhov v nedeľu a počas sviatkov je už z roku 1722. Po roku 1723 nariadila vrchnost, aby sa konali iba v pracovné dni . Dôvodom bola obava, aby sa počas nich neshromaždovali ľudia i na bohoslužby.
Jarmoky boli dôležitou súčasťou obchodného života Myjavy i celého kopaničiarského kraja. Konanie trhov vo sviatočné dni súviselo s odľahlosťou mnohých kopaníc. Takto si obyvatelia mohli odbaviť v jeden deň po bohoslužbách i potrebné nákupy v priestranstve nazývanom „Kamenec“ – priestor južne od Múzea SNR. S rozvojom obchodu však toto priestranstvo už nevyhovalo a preto sa časť presunula na priestranstvo pri dnešnom „Spoločenskom dome“.
Jarmeky a tarmeky. Takto vzniklo prvé rozdelenie myjavských trhov na tarmeky teda – dobytšie trhy a jarmeky – tovarové trhy. Jarmeky sa postupne s rozvojom Myjavy preniesli na myjavské námestie – rínek a tarmeky sa presunuli na dolný koniec k bitúnku – priestor pri „ECO-BAGS“. Ročne bol vydávaný zoznam jarmokov, tu je ukážka z roku 1894: „Soznam jarmokov ktoré sa v mestečku Myjava v stolici Nitranskej v roku 1894 vydržuvat budu“.
Pri tom uvediem jednu zaujímavosť. Tento zoznam mala moja babička uložený pri čapcoch. Jeho druhá strana jej slúžila na kreslenie vzorov čapcov, ktoré vyšívala – preto nie je celý. Na ukážku je priložený i celý zoznam z roku 1903, ktorý potvrdzuje, že na Myjave bývalo osem jarmokov a každú stredu bol trh.
Lichvací jarmek býval prvý a druhý deň sa konal jarmek výkladový (tovarový). Obidva jarmeky – lichvací i výkladový sa končili popoludní. Ale ich pokračovanie trvalo do večera, lebo bolo treba povypíjať oldomáše. Na to slúžili mnohé myjavské hostince a šenky. Málokedy ich bolo pod dvadsať… Postupne sa zachovali iba trhové stredy a soboty, ktoré pozná súčasná generácia.
Zrod Michalského jarmoku
Pretože mi je myjavská história blízka, pokúsil som sa pred dvadsiatimi rokmi „oprášiť“ túto jarmočnú tradíciu. Myšlienka našla podporu u primátora P. Halabrína a tak sme jarmok so spolupracovníkmi na kultúre a Správe majetku v roku 2005 uvedli do života. V tomto roku by to mal byť XX. ročník – ale bol Covid – tak je „iba“ XIX. ročník.
Hľadali sme vhodný jesenný termín, aby na „nekrížil“ s podujatiami v okolí. Vyšiel z toho koniec septembra – ako „Michalský jarmok“. Snahou bolo, aby sa v jeho programe zjavovali prvky, ktoré boli pre Myjavu typické, ako bol napríkad bubeník – sváčko Trgala.
Zjavili sa tu i doboví „žandári“ a na rínku aj „žebráci“ s úradnými označenkami, že sú registrovaní a môžu žebrat. Zaviedlo sa „jarmočné mýto“. Jarmok sa koná v čase zberu slivek, preto sa do programu zaviedli i „Kopaničiarske majstrovstvá v jedení slivkových gulí“. S jarmokom sa spojila i drobnochovatelská výstava, ktorá tak symbolicky nadviazala na tie spomínané „tarmeky.“ Lákavou atrakciou je i zaradenie výstupu na zahrádku Evanjelickej veže.
Možno povedať, že Michalský jarmok sa už úplne udomácnil. Z dôvodu výstavby v centre Myjavy sa však viac krát menilo miesto umiestnenia pódia i občerstvovacej zóny. V poslednom období sa prenieslo pódium na nové útulné námestíčko. Sú tu i štylizované domčeky, ktoré navodzujú starú atmosféru Myjavy. Tieto „myjavské chalúpky“ zhotovil Ing. Peter Bunčiak podľa mojich nákresov a okrem jarmeku, dotváraju atmosferu i na Folkorných slávnostiach v Trnovcoch.
Tu by som chcel v dobrom pripomenúť, súčasným organizátorom, aby dbali i na plné využitie priestoru na trhovisku a parkoviskách pri rieke, kde bývala veľká občerstvovacia zóna a pódium. To nové námestíčko má svoje priestorové limity a bola by škoda ten pôvodný priestor umrtviť. Na zatraktívnenie pôvodnej občerstvovacej zóny dať iba malé pódium a poskytnúť tak priestor pre prezentáciu rôznych „amatérských muzikantov“. Je overené, že lepšie sa sedí zajedá a popíja s priateľmi pri muzike.
Veľmi zaujímavo spomína na tarmeky a jarmaky akad. maliar Štefan Bednár. Tu je niečo z jeho spomienok;
Tarmeky sa odbavovali na trhovisku na Dolnom konci Myjavy. Tam si okolitý roľníci ponúkali svoju živočíšnu produkciu. Jeden priviedol na predaj kone, iný kravy, jalovice, teliatka, alebo junce. Ďalší prasiatka, ovce alebo baranov. Tak si roľníci dopĺňali stav alebo sa zbavovali prebytkov. Niektorí vodili len kozičky – to bol trh chudobných. Veľká časť ponúkaného išla na priekupnícky trh. Hlavná časť priekupníkov prichádzala z moravskej strany z Veľkej nad Veličkou, Uherského Brodu, Strážnice, Uherského Hradišťa, Kyjova a iných miest.mChlapi prefíkaní sa vyznali vo všetkých finesách trhových regulí.Myjavci ich nazývali „moravčíkmi“. „Moravčík“ príchádzal na Myjavu s honcami a náhončími. Honec bol na to, aby nakúpený dobytok previedel cez hranice. Náhončí boli na to, aby pomáhali pri jednaní o cenu a ku každej kúpe patrili samozrejme oldomáše. Ďalej to boli „rohové“ pre paholka a „chvostové“ pre pastierika.Celé to pôsobilo ako veľkolepé divadlo.
Jarmoky boli vždy v nasledujúci deň po tarmeku – vychýrené a vyhľadávané zo širokého okolia. Boli na rínku a predávala sa tu rastlinná produkcia a rôzny tovar. V hornej užšej časti rínku boli po oboch stranách stánky s priemyselným tovarom, textil, železo, kuchynský riad, konfekcia. Pred kostolom predávali remeselníci s obuvou a iným koženým tovarom. Pri škole boli korenári a varechári. Najväčšia časť rínku pred farou a súdom bola vyhradená pre povozy, na ktorých myjavskí, turanskí aj brezovský kopaničiari doviezli rôzne plodiny. Pravidelne prichádzali zelinári od Vrbového, kapustári od Trebatíc. Neodmyslitelne patrili k jarmoku stánky pernikárov. Tu kupovali rodičia deťom husárov alebo panenky. A mládenci dievkám zas perníkové srdiečka. Nechýbali ani Dalmatinci -„ lacní Jožkovia“. Tí nosili celý svoj krám v drevenej bedničke, ktorá bola ich skladom aj výkladom. Predávali britvy, gombíky, nožíky, zrkadielka, hrebene, kričali:„lacino – lacino“. Pýtali dvadsať – čakali, že dostanú desať a po vzrušujúcej jednačke dávali svoj tovar aj za štyri koruny. Tá jednačka bola vlastne pointa toho kupovania a predávania. Pre poverčivých boli i planetárky s verklíkom a papagájom. Vedľa varechárov boli zase Záhoráci s metlami. Vyskytovali sa i vreckoví zlodeji, ale na Myjave nepochodili. Kopaničiari mali šrajtoflu omotanú šatkou a túto previazanú pod košelu cez brucho. Niekerí kopaničiari sa stali obeťami „pojazdných herní – škrupinkárov. Nejeden kopaničiar tu prehral celú tržbu za koňa, či zbožie.
Dnešné jarmoky už nemajú iba to obchodné poslanie – ich priorita sa presunula skôr do roviny spoločenskej – na stretávanie ľudí a zábavu. Jarmočná atmosféra s nádychom sviatočnosti dáva priestor na spomínanie i preberanie noviniek. Na kúpenie niečoho, čo ulahodí vášmu oku, na koštovanie a šacovanie všetkého možného i nemožného. Alebo jednoducho iba stráviť príjemne jeden deň v roku, na ktorý sa bude v dobrom spomínať až do toho budúceho jarmoku. Priatelia, možno Vám tieto riadky pomohli priblížiť význam i dobovú atmosféru jarmokov na Myjave. Skúste si ju porovnať s tými Bednárovými spomienkami na prichádzajúcom XIX. Michalskom jarmoku. Myslím, že najlepšie sa Vám bude porovnávat a spomínať s priateľmi pri niektorom stánku s tekutými výťažkami z ovocia…
