Bzince pod Javorinou, 29. feb 2024 | Múzeum Ľudmily Podjavorinskej pozýva verejnosť na prehliadku expozície v Bzinciach pod Javorinou. Urobí tak pri príležitosti 73. výročia úmrtia najznámejšej bzinskej rodáčky.
Voľný vstup do múzea je naplánovaný na nedeľu 3. marca o 15. hodine a bude spojený s výkladom o živote našej Národnej umelkyne. Ľudmila Podjavorinská zaslúžene patrí medzi veľké čitateľské mená slovenského realizmu. Známa bola ale predovšetkým vďaka tvorbe pre deti a mládež. Na jej nesmrteľných postavičkách z básní a veršovaných rozprávok Zajko Bojko, vrabček Čin-Čin a ďalších, vyrastali doslova celé generácie.
Ľudmila sa do sveta kníh dostala už ako malá a prakticky vyrastala v dedinskej škole, keďže jej otcom bol hornobzinský učiteľ Karol Rizner. Celý život ju sprevádzalo krehké zdravie. Už ako malú ju osýpky pripravili o ľavé oko, ktoré si neskôr dala vymeniť za sklené. Traduje sa, že na takmer každej fotografii je preto vždy odfotená z pravej strany. Detstvo nemala ľahké, peňazí nikdy nebolo dosť a vlastne celý život slovenskej poetky sa niesol v skromnosti. Ľudmila sa vzdelaním nikdy okrem školy v Bzinciach nedostala na vyššie štúdium. Bolo síce paradoxom, že ten, ktorý jej zakazoval milované čítanie, bol práve jej otec, ale vzhľadom na problém so zrakom a slabé zdravie to pravdepodobne chcel pre jej dobro. Mama Mária porodila až 10 detí a len 4 z nich prežili, rodičia teda mali veľa bolestí a v chudobnom prostredí boli oveľa prednejšie práce na gazdovstve a okolo domu. U koho však získala veľkú podporu v jej nadaní, bol strýko Ľudovít Rizner v Zemianskom Podhradí a bzinský farár Ján Pravoslav Leška. Malá Ľudmila tak poznávala fascinujúci svet kníh najprv potajme. Písala po nociach, keď otec spal. Malý stolík, kde sa rodili jej prvé verše a básne, je súčasťou expozície múzea v Bzinciach.
Jej spisovateľský um inšpirovalo samotné prostredie, v ktorom žila. Bola veľmi všímavá, svoju lásku k prírode skĺbila tak, že dávala zvieratám ľudské vlastnosti, dobré aj zlé a starosti opisovala svojským vtipom. Tak vznikli aj už spomínané, legendárne zvieracie postavičky. Svoje práce uverejňovala v rôznych časopisoch. Rokmi však prechádzala k próze a aj k vážnejším dielam, v ktorých kriticky opisovala etické a sociálne nepomery v malomestskom prostredí. Vždy však s nadhľadom, bez zbytočného moralizovania a s pochopením pre dušu človeka. V súkromnom živote sa Ľudmila nikdy nedočkala osudovej lásky, tak ju venovala práci a svojej tvorbe. Celý život sa snažila pomáhať rodičom, ako len vedela, v skromnosti a pokore. Poznali ju však tie najväčšie vtedajšie mená literatúry. V roku 1947 získala ako prvá spisovateľka v Československu titul Národnej umelkyne a je považovaná za zakladateľku modernej slovenskej literatúry pre mladších.
Hoci druhú polovicu života strávila v Novom Meste nad Váhom, blízke rodisko jej bolo najmilšie. Napokon sa predsa stala aj jeho symbolom. Keď Ľudmila Podjavorinská 2. marca 1951 zomrela, zástupy ľudí ju sprevádzali až k cintorínu v Horných Bzinciach. O rok a pol neskôr sa dve susedné obce, Horné a Dolné Bzince, spojili a vytvorili Bzince pod Javorinou. Psyudonym slávnej rodáčky je tak odvtedy každodennou súčasťou obce a Bzinčania sú na svoj spisovateľský zázrak mimoriadne hrdí.