Podbranč, 8. júl 2025 | Na kopci nad obcou Podbranč, kde sa stretávajú Záhorie s kopanicami, sa hrdo týči hrad Branč. Nie je len kamennou pamiatkou minulosti – je to miesto, ktoré rozpráva príbehy. Či už ste vášnivý turista, cyklista na potulkách, alebo rodina hľadajúca dobrodružstvo s deťmi – Branč ponúka niečo pre každého. Hoci je dnes zrúcaninou, ktorá dáva možnosť oku človeka len približne odhadnúť dávnu veľkoleposť do ďaleka vypínajúcich sa hradieb, patrí i tak medzi najkrajšie hrady západného Slovenska a má bohatú, niekedy aj dramatickú históriu.
Pre naše dávne putovanie históriou a príbehmi Branča použijeme cesty. Tie totiž zohrali v dejinách hradu kľúčovú úlohu. Pretože kde sú cesty, tam sú aj brány. Kedysi územím horného Záhoria prechádzala takzvaná Česká cesta, ktorá by sa pokojne dala nazvať aj takou malou diaľnicou stredoveku. Bola to veľmi dôležitá obchodná cesta, ktorá mala korene ešte v dobách Nitrianska a ešte veľmi, veľmi dávno predtým. Už vtedy tu stálo opevnené hradisko – praveký hrad, ktorý celé tisícročia pulzoval životom. Pamätal si národy, ktorých mená ani nepoznáme, neskôr doby Rimanov a Keltov, i najslávnejšie slovanské časy, ktoré dali tomuto veľmi dôležitému miestu nám známe meno odvodené práve od bránenia. Hradisko bolo skutočnou zemskou bránou – vstupom do malokarpatských, dobre strážených dolín vedúcich do rovinatého považského vnútrozemia, kde sa nachádzali ďalšie významné sídla. Brančom prechádzali zo vzdialených svetov obchodníci, cudzinci a s nimi cennosti, zbrane, poznatky, technológie a nové chýry.
V časoch, kedy sa ešte len formovalo Uhorské kráľovstvo, bolo územie Záhoria nazývané konfíniom. Išlo o pás zeme, ktorý bol nárazníkovou zónou kráľovstiev, kde mohol prísť útok z každej strany a v ktorej by ste rozhodne vtedy nechceli bývať. Preto bolo v tých časoch Záhorie len málo obývané a súčasný kopaničiarsky región takmer vôbec. Na tomto území postupne vznikali stráže zakladané bojovnými uhorskými kmeňmi. Do začiatku 13. storočia však konfínium postupne stratilo význam, pretože kráľovstvá si upevnili svoje stále hranice.
V roku 1242 sa však stala katastrofa, ktorá v histórii predznamenala blízky koniec doby hradísk a s tým aj toho brančského. Uhorskom sa prehnala obrovská vlna cudzej armády, z ktorej sa obyvateľom regiónu len ťažko spamätávalo – nájazdy hrôznych bojovníkov z ďalekého východu, po ktorých ostávala len spúšť, hlad a vyplienené sídla. Mongolských, alebo ak chcete aj tatárskych bojovníkov pri svojich koristníckych výpravách prekvapivo zastavila až zvesť. Správa o tom, že ich vladár – chán je mŕtvy a tak potrebujú vybrať nového vodcu. Odtiahli teda späť na východ, no predtým ešte stihli pohroziť, že jedného dňa sa vrátia. Zdecimovaní uhorskí vladári túto vyhrážku vzali naozaj vážne a tak začali budovať nové pevnosti v dôležitých hraničných oblastiach, ktoré mali odolať aj tomu najsilnejšiemu útoku. Naša história sa práve dostala do doby kamenných hradov a tak sa dostávame aj my k hradu Branč, ktorý dostal meno po svojom postupne zanikajúcom predchodcovi.
Branč vyrástol na strmom kopci v 13. storočí pod správou šľachtica Abu z Hlohovca a na príkaz kráľa Bela IV, práve ako jeden z oporných bodov chrániaci obchodné cesty a prechod do vnútrozemia. S výstavbou to vtedajší pracanti nemali vôbec ľahké, ako sa dozvedáme v jednej z povestí.
Vraj mal hrad pôvodne stáť na blízkom vrchu Uchánok. Ako svoju pýchu ho kedysi dal do roka postaviť veľký lakomec zvaný Branko, ktorý si peniaze zašíval do periny už keď ju mal takú ťažkú, že sa s ňou ani prikryť nedalo. Lakomý šetril na všetkom, aj na poddaných, ale keďže chcel mať svoj zámok postavený rýchlo, vedel že bude musieť nasýtiť robotníkov aby mali silu. Dal preto postaviť aj pec na chleba. Jedného dňa, keď omamná vôňa chleba prilákala k peci hladného a prosiaceho potulného, sa lakomý pán nazlostil a tuláka vyháňal s tým, že nedostane ani omrvinku. A tak tulák vyslovil kliatbu, aby za jeho neľudské správanie vzal celý hrad čert a chlieb aby skamenel. Čo robotníci od toho momentu cez deň postavili, to v noci čert preniesol na druhý vrch. Chlieb naozaj skamenel a dodnes sa váľa na miestach, kde mal lakomcov hrad stáť. Druhý príbeh rozpráva o tom, že pocestného vyštvali samotní robotníci a kliatbou každú noc čert hrad zvalil. Nešťastníkom bez chleba aj bez hradu potom ktorýsi žobrák poradil, aby svoju robotu posypali omrvinkami z vianočného stola. Tak aj urobili, počkali do Vianoc a potom hrad úspešne dokončili. Tento príbeh sa však pretína s ďalším. Hrady boli odjakživa spájané aj s tajuplnými chodbami pod zemou a pokladmi, ktoré skrývali. A tak aj na Branči mali byť pod zemou hlboké pivnice, ktoré dal postaviť samotný pán Aba. Ľudia veriaci tomuto príbehu a túžiaci po cennostiach neskôr kopali chodby, ktorými sa chceli k pokladu dostať. Čo však vykopali, to im v noci spadlo. Nejaký žobrák im znova poradil osvedčený postup s omrvinkami, čo skutočne pomohlo. Dokonca sa aj mali dokopať k akýmsi dverám, ale na ich zámku sedela taká ohavná ropucha, že to kopáčov odradilo a k dverám sa už viac nevrátili. Aj takéto úsmevné príbehy sú s Brančom spojené, no k hradu na Uchánku môžeme povedať, že sa dokonca z maličkej časti zakladá možno aj na pravde. Na tomto turistami obľúbenom kopci sa skutočne nachádzajú tajomné valy. Možno sú to pozostatky čertovej roboty.
V časoch svojej slávy bol Branč viackrát prestavaný a striedal majiteľov, medzi ktorými boli aj známe šľachtické rody. Hoci má menej dramatickú vojenskú históriu než niektoré iné slovenské hrady, stále ponúka niekoľko zaujímavých momentov. Viaceré zdroje uvádzajú, že za svoju históriu sa na hrade vystriedalo až 40 majiteľov, medzi inými napríklad aj Matúš Čák Trenčiansky, ktorý ho mohol dočasne ovládať. Po smrti posledného majiteľa z rodu Abovcov prešiel do vlastníctva uhorského kráľa Karola Róberta a ten ho daroval rodine Stiborovcov. Neskôr hrad získali Czoborovci, významný šľachtický rod s centrom na Záhorí a Považí. Hrad storočiami prechádzal aj rôznymi úpravami a zdokonaľovaním obranných prvkov, ale aj estetiky, pretože obdobie gotiky sa pomaly presúvalo do renesancie. V 15. storočí sa hrad ocitol pod kráľovskou korunou Žigmunda Luxemburského a bolo zdokonalené opevnenie. Hrad sa dnes skladá zo staršieho stredného a mladšieho dolného hradu, na ktorom mali výrazní podiel Nyáriovci a Bakičovci. V 16. storočí boli na hrade urobené ďalšie prestavby, najmä silné opevnenie s delovými baštami. Hrad sa tak adaptoval na modernejšie vojenstvo – palné zbrane a delá, ale predovšetkým na hrozbu, ktorá na naše územie prichádzala z juhu v podobe Turkov. Význam hradov už ale upadal a Nyáriovci si postavili v blízkom Sobotišti nové a pohodlnejšie sídlo v podobe kaštieľa, ktorý dodnes stojí, je pýchou obce a môžete v ňom navštíviť napríklad knižnicu.
Tento článok môžete čítať vďaka podpore Miestnej akčnej skupiny Kopaničiarsky región. Ďakujeme!
Uhorsko v tých časoch nezmietali len protiturecké vojny, ale boj o moc a vieru. Kopaničiarsky kraj patril k najväčším a najdôležitejším centrám protestantskej viery a ľudia sa tu horlivo zapájali do povstaní, ktoré určite z dejepisu poznáte ako stavovské alebo protihabsburské. Kedysi platilo pravidlo – kto vládne a panuje, také náboženstvo sa aj bude vyžadovať od poddaných. Posledným vlastníkom hradu bol František Nyári, kráľovský spriaznenec, ktorý pre udržanie postavenia a moci, svoju lojalitu panovníkovi dokázal konvertovaním na katolícku vieru. Hrad síce v 17. storočí ešte plnil svoje účely a hovorí sa o ňom ako o útočisku pred Turkami, no neskôr už strácal strategický význam.
Dostávame sa však do smutných častí v dejinách tohto kamenného monumentu, k uväzneniu tých, ktorí sa odmietli vzdať svojej protestantskej viery. Branč v dobe náboženského prenasledovania poslúžil ako väznica pre kalvínskych a evanjelických kňazov, ktorí boli poslaní na galeje a uväznení v jamách po obvode hradných múrov. V mnohých článkoch títo mučeníci na hrade mali aj zomrieť, pravda je však taká že Branč bol skôr prechodným väzením pred tým, ako boli poslaní na galeje. Toto zaujímavé slovo predstavuje ťažký doživotný trest – nútené práce na veslách lodí, najmä v talianskych prístavoch Neapol a Janov. Podmienky na hrade boli kruté. Cez zlý stav väzníc, chlad, nedostatok jedla, bitie a psychický nátlak na prestúpenie na katolícku vieru. Ktovie, ako teda títo chudáci dopadli a kde ich až zaviedla otrocká nesloboda. V 18. storočí už bolo takmer aj po posledných stavovských povstaniach. Pretože boli počas nich často hrady obsadzované povstalcami, prišiel rázny krok od cisára – vojská mali hrady poškodiť a tak mala byť nadobro znefunkčnená ich vojenská úloha. Branč sa v tomto čase rovnako ako mnohé iné hrady – zničené, vypálené, alebo opustené menil na ruiny a stavebný materiál, no pre svoje smutné dejiny sa stal akýmsi symbolom na spomienku umučených. Evanjelická komunita si miesto postupne pripomínala ako symbol viery a odporu voči útlaku, raz za rok sa tu pravidelne konajú pamiatkové služby Božie. V dolnej časti hradu aj vyrástol pamätník pripomínajúci tieto udalosti, na ktorom sú napísané mená väznených.
Branč tak ešte stále prežíval, ako ruina, s príbehmi dávno zasypanými zvyškami kedysi nedobytných hradieb. Pre jeho krásne výhľady, romantické prostredie a symboliku sa však objavovala jeho nová funkcia. V druhej polovici 20. storočia hrad prácami zachránili od úplného zničenia a na to nadviazali až do dnešných dní ďalšie úpravy a snahy o zlepšenie a spevnenie zostatkov. Branč je dnes stále ruina, ale nádherná, skromná a pritom impozantná. Stráži krásne rovinaté Záhorie, ktoré má ako na dlani a za chrbtom sa mu vypínajú ladné myjavské vrchy, akoby on bol tým hrdinom, ktorý ich drží, aby sa nerozutekali preč. Hrdinskosť je vlastnosť, ktorú museli mať aj miestni mládenci. Posledný príbeh hovorí o hradnom pánovi, ktorý mal nádhernú a odvážnu, ale veľmi prieberčivú a pyšnú dcéru Katarínu. Odmietla a pohŕdala každým nápadníkom, ktorý jej dvoril. Otec, unavený z jej márnivosti, ju v hneve preklial, aby bola naveky uväznená v útrobách hradu ako čierna pani – temná duša, čo nenájde pokoj, kým ju neoslobodí odvážny muž. Podľa legendy sa Katarína zjavuje v noci v rôznych podobách ako ropucha, had či znetvorená bytosť aby otestovala odvahu smelých mládencov. A tak vraj dodnes, počas veterných nocí, možno vidieť tieň čiernej panej, ako sa potuluje ruinami hradu Branč, čakajúc na svojho vysloboditeľa. Možno práve na nejakého turistu, ktorý bude mať srdce otvorené a pripravené tieto skúšky vydržať.
Prístup na hrad je veľmi jednoduchý, parkovisko sa nachádza len pár stoviek metrov pod zrúcaninou v časti Podzámok. Po vyšliapaní trochu strmšieho kamenistého chodníka sa už môžete kochať výhľadmi. Branč rovnako leží na modrej turistickej značke z Myjavy do Sobotišťa a vedie z neho aj náučný chodník, ktorý zaujme svojou prírodou v okolí valov starého hradiska.
Ak vás oslovila táto stredoveká dominanta a hľadáte ďalšie typy na výlety v okolí, odporúčame múzeum habánov v Sobotišti, Gazdovský dvor v Turej Lúke, husitské hradby v Prietrži, výhľady z blízkych vrchov Uchánok alebo Pecková a tiež v lete obľúbené záhorácke more na Kunove.
Zdroj: Facebook, Wikipedia, Fifik.sk.