Stará Turá, 14. jan. 2025 | Rok 2025 prišiel ruka v ruke s novou verziou hymny, ktorá prvý deň obletela internet a stala sa predmetom obdivu, zmiešaných pocitov i posmechu. Hudobné aranžmá Oskara Rózsu rozdelilo Slovákov, my sa však radšej zameriame na niečo, čo v podstate všetkých spája. A to samotná skutočnosť, že všetci Slováci majú jednu spoločnú hymnu a jej slová sú nám všetkým dobre známe, azda aj blízke srdcu.
Navzdory tomu, že sme politikom opäť dovolili rozdúchať vášne tam kde ich absolútne netreba, hymna je symbolom, ktorý historicky charakterizuje Slovákov. Znie v nej ich túžba po voľnosti, spoločné očakávania a nádeje, doslova vydanie sa na cestu vzbury a boja za slobodu, ktorú si Slováci v revolučnom zápase a na diplomatickom poli museli v dejinách vydobyť, aby sme sa stali nezávislým národom.
Tieto túžby boli odzrkadľované aj v iných hymnických piesňach, ktoré zľudoveli a zovšeobecneli, až dnes patria medzi tie najznámejšie a najpoužívanejšie slovenské národné a hymnické piesne. Samozrejme, že kopaničiarsky kraj ako jedna z kolísok slovenskej národnej inteligencie mal čo dočinenia aj s týmito hudobnými dielami.
Najskôr si predstavme Slovensku najbližšiu pieseň – hymnu. Práve v januári si pripomíname výročia narodenia aj úmrtia autora jej slov. Hymna Nad Tatrou sa blýska vznikla básnickým perom Janka Matúšku. Vtedy 23-ročný mladík z Dolného Kubína ju napísal po tom, čo v roku 1843 suspendovali Ľudovíta Štúra z funkcie na Evanjelickom lýceu v Bratislave a niektorí uvedomelí študenti následne na protest odišli z prešporských štúdií. Najstarší zápis textu sa nazýva Ponad Tatrou blýska, v časoch slovenskej revolúcie v Uhorsku jej prischol tiež názov Dobrovoľnícka a zaiste mohla znieť z radov hurbanovských oddielov aj v našom regióne. Oproti súčasnej hymne, ktorá využíva iba prvé dve strofy, má celá verzia štyri strofy, v niektorých odkazoch sa pôvodne uvádza aj šesť strof. Matúška ako nápev použil slovenskú ľudovú pieseň Kopala studienku. Rovnaká pieseň, no iba jej jedna sloha, tvorila druhú časť hymny Československa od roku 1918 až do roku 1992 a ďalej v celej novodobej histórii samostatného Slovenska.
Ponad Tatrou blýska v druhej epizóde seriálu Štúrovci (1991):
Až do roku 1935 nemala slovenská časť tejto spoločnej hymny ČSR jasne upresnenú melódiu a spievala sa vo viacerých úpravách, najčastejšie od trnavského dirigenta Mikuláša Schneidera-Trnavského. Preto vznikla potreba jasne definovať melódiu a spev. Na prvú, oficiálnu harmonizáciu hymny sa úspešným návrhom podujal český skladateľ Jan Kunc. Po druhej svetovej vojne sa orchestrálna úprava hymny od skladateľov Otakara Jeremiáša a Václava Trojana používala až do zániku československého štátu. Zaujímavosťou, ktorá dodnes dokáže pomýliť pri speve, bolo jedno zmenené slovíčko. Do roku 1990 sa namiesto terajšieho „Zastavme ich bratia“ spievalo „Zastavme sa bratia“. Oficiálnu verziu hymny, odsúhlasenú v roku 1992 ako novú hymnu SR, nahrala Slovenská filharmónia a filharmonický zbor v úprave skladateľa Ladislava Burlasa na verzie zápiskov Alexandra Moyzesa. Od tejto verzie sa odvíjala aj nová úprava Oskara Rózsu, ktorej nové aranžmá počuli slovenské uši prvýkrát na Nový rok 2025.
Hymna Československa:
Začiatkom 20. stor. na rovnakú melódiu našej súčasnej hymny, zložil nový text v maďarčine svetovo známy hudobný skladateľ Béla Bartók a aj u našich južných susedov sa spopularizovala a zľudovela. Túto pieseň tak dodnes v Maďarsku vnímajú ako svoju, čoho odrazom sú nesprávne tvrdenia o maďarskom pôvode slovenskej hymny. Sám Bartók vo svojej zbierke uvádzal skladbu ako slovenskú ľudovú pieseň, ale pod názvom jej maďarského textu a z tohto mohol vyznieť aj interpretačný omyl.
Maďarská pieseň nesie v preklade názov „Hovoria, že ma nedajú mojej holubičke”:
Nebolo by to však prvýkrát, čo sa prevzaté piesne stali symbolické a populárne u iných národov. Skvelým príkladom je slávnostná pieseň ‘‘Hej Slováci‘‘ od evanjelického kňaza Samuela Tomášika, ktorú napísal počas svojej návštevy Prahy v roku 1834, keď bol pobúrený skutočnosťou, že nemčinu je v uliciach mesta počuť viac ako domáci jazyk. Pieseň sa stala v slovanskom svete tak známou a obľúbenou, že prakticky zmedzinárodnela v mnohých jazykových podobách, ako ‘‘Hej, Slovania‘‘. Pieseň sa stala oficiálnou hymnou prvej Slovenskej republiky a po II. svetovej vojne si ju tiež adoptovali juhoslovanské národy, ktorým bola do rozpadu Juhoslávie rovnako hymnou, pričom Srbi ju používali až do konca spoločného štátu s Čiernohorcami v roku 2006. Aby sme sa však vrátili k pointe, Tomášik nápev zložil na staršiu poľskú pieseň Mazurek Dąbrowskiego, ktorá je v rýchlejšom prevedení doposiaľ štátnou hymnou Poľska.
Historická hymna Juhoslávie:
Slovensko má však rozšírené i ďalšie hymnické piesne, ktoré by dokázali súperiť ako ďalšie návrhy slovenskej hymny. Rozšírenou je báseň ‘‘Kto za pravdu horí‘‘. Vznešená pieseň je symbolom povstania z roku 1848 a dobrovoľníckych výprav za autonómiu Slovenska, dodnes znie pri rôznych štátnych, spoločenských príležitostiach, napríklad pri výročiach M. R. Štefánika na Bradle. Napísal ju ďalší ev. farár Karol Kuzmány, najskôr pod názvom ‘‘Sláva šľachetným‘‘ len ako báseň, avšak neskôr si ju všimol veľký Hurbanov podporovateľ a krstný otec M. R. Štefánika, hudobný skladateľ Štefan Fajnor z Brezovej pod Bradlom a k textu zložil melódiu.
Veľmi populárnou, možno tou najznámejšou vlasteneckou piesňou v súčasnosti, ktorú najmä vďaka verzii od skupiny Hrdza a ďalším hudobným prerábkam pozná väčšina Slovákov, je skladba ‘‘Slovensko moja, otčina moja‘‘. Tento kresťanský hymnus sa stal v posledných rokoch jednou z piesní, ktorú používajú mnohé národovecké skupiny, politické strany a v tomto smere aktívni ľudia, ba dokonca bola použitá vo filme. To, že sa nejedná o pôvodne starú a ľudovú slovenskú pieseň by mohlo nejedného prekvapiť. Spolu s ďalšími zdieľanými piesňami ukazuje, že krása hudby vlastne nepozná hraníc. Jedinečná báseň od švédskej skladateľky Julie Nyberg pochádza prvej polovice 19. storočia, pod názvom ‘‘Vårvindar friska‘‘ alebo “Svieži jarný vietor“. Jej melódiu veľmi dobre poznajú aj v susednom Nórsku, kde si ňou, ako oslavnou piesňou pripomínajú Deň ústavy.
Vlastenecký slovenský text vymyslel Ján Machajdík z podjavorinskej kopanice Záhradská. Lubinský rodák bol náboženským pracovníkom, učiteľom a hudobným pedagógom. V Starej Turej kde vyučoval, nadviazal na royovskú činnosť Modrého kríža, najmä po speváckej stránke. Viedol združenie Hudobná domovina, ktoré vydalo žalmy sestier Royových – zakladateliek významných staroturianskych výchovných organizácií. Viedol aj celoslovenský spevokol Modrého kríža. Práve jeho zanietením k náboženským spevom, textárskej činnosti a prekladaním sa dostával k mnohým zahraničným skladbám a tá zo Škandinávie ho oslovila natoľko, že na ňu spolu s ďalším spolupracovníkom Jánom Ratajom, ktorého rovnako oslovila činnosť Royových v Starej Turej, zložil slová.
Medzi ďalšie, regionálne a symbolické piesne s hlbokým odkazom patrí aj moravsko-slovenská pieseň keď sme prechádzali, ktorá sa dodnes spieva na rôznych vzájomných podujatiach v podjavorinskom kraji.
Slovenská hymna, hymnické piesne a ďalšie podobné skladby majú byť mementom predkov, ich slová sa nám nemusia páčiť, ale vystihovať našu národnú podstatu a túžbu. V chaose moderných čias, v zápase tabuliek, štatistík, porovnávaní úspechov, neúspechov a kritiky do radov politiky často zabúdame na absolútne najpodstatnejšiu vec, že slovenský národ už z podstaty vyhral. Patríme medzi rodinu národov, ktoré prežili zápasy o svoju svojbytnosť a tá slovenská rovnako siaha do tých najvzdialenejších počiatkov kultúrnych vplyvov a najstaršej kvapky krvi, ktorej sme potomkami.