Jestvujú tváre a hlasy, ktoré nám rok čo rok pripomínajú teplo domova a hĺbku našich tradícií. Každý rok, keď sa sviatočný čas láme do nového roku, slovenské obývačky zaplní rázovitý humor Sváka Ragana. Smejeme sa na briskných dialógoch a obdivujeme kopaničiarsku náturu. Málokto však tuší, že hoci filmári využívali lokality mimo rázovitého prostredia brezovských kopaníc, jedna vec v tejto legendárnej trilógii Martina Ťapáka sčasti zostala absolútne rýdza a autentická, a to hudba. Jej nositeľom bol Ján Petrucha z Priepasného.
Hoci priepasniansky primáš Ján Petrucha v marci 1985 opustil svet, jeho sláčik v tónoch kopaničiarskeho prostredia rezonuje dodnes. Pri príležitosti 40. výročia jeho odchodu sa neobzeráme len za životom jedného muzikanta, ale za celou érou, ktorú zosobňoval s pokorou od svojho pôvodu, no majstrovstvom rázovitého umelca.
Od detských husličiek k veľkým majstrom
Príbeh Jána Petruchu (nar. 6. 8. 1904) sa začal písať v skromnom prostredí roľníckej rodiny v Priepasnom, v dedine s veľkou tradíciou sláčikových hudieb a vychýrených hudobníkov. Muzikantský osud mal predurčený po svojom starom otcovi, ktorý patril k prvým známym huslistm regiónu už v druhej polovici 19. storočia. Hoci ho Ján hrať nezažil, rodinné povedomie talent mladého chlapca silno podporovalo. Už ako štvroročný držal v rukách podomácky vyrobené detské husličky a jeho nadanie neskôr v ľudovej škole usmerňovala učiteľka Ida Ráthonyová, ktorá ho naučila čítať noty.
Jeho cesta k primášskemu postu viedla cez pokorné zbieranie skúseností v tých najlepších kapelách kraja. Prvýkrát hral na svadbe v Končinách ako dvanásťročný chlapec, keď zaskakoval za chorého muzikanta. Neskôr brúsil svoj štýl ako tercista v muzike Pavla Šebestu z Podkylavy a jeho výnimočný talent si všimol Ján Kolárik. V jeho vyhlásenej kapele Petrucha dlhé roky pôsobenia ako kontráš a tercista čerpal skúsenosti aj od ďalších velikánov – Rudolfa Hrdličku z Turej Lúky či myjavského primáša Samka Dudíka. Práve po boku Kolárika dozrel natoľko, že po druhej svetovej vojne prirodzene prebral žezlo priepasnianskej hudby.
Studnica folklórneho súboru Brezová
Jednou z najdôležitejších kapitol jeho života bolo hlboké prepojenie s mestečkom pod Bradlom. Keď sa v decembri 1967 konala prvá premiéra folklórnej skupiny Brezová, bol to práve Ján Petrucha, kto stál na čele muziky. Spolu s basistom Jánom Hrajnohom a kontrášom Jánom Kováčiným-Šumienom vytvorili zemité jadro, ktoré doplnil cimbalista Štefan Dudík, brat slávneho Samka. Táto zostava pod Petruchovým vedením položila základy pokračovania bohatej hudobnej tradície Brezovej, ktorá trvá prakticky dodnes.
Petrucha sa stal pre súbor živou studnicou a zdrojom. Práve on naplnil repertoár prekrásnymi, svojsky vyzdobenými melódiami a vtisol muzike pečať neopakovateľnosti. Hoci sa v kapele po jeho boku vystriedalo množstvo muzikantov – od domácich huslistov Martina Rechtorisa a Ivana Papánka až po hostí zo Skalice a moravského Horňácka (ako Milan Zelenka či Jarek Miškeřík), všetci k nemu pristupovali veľkou pokorou a rešpektom. Učili sa jeho „grífy“ a vnímali ho ako veľkú primášsku osobnosť, vďaka ktorej bola ich hudba vždy ľahko identifikovateľná. Pod jeho taktovkou súbor získal aj prestížnu hlavnú cenu na medzinárodnom festivale v anglickom Middlesbrough (1976). Jeho hudbu mohli tak okrem domácich festivalov v Strážnici, Východnej, či Myjave, mohli obdivovať aj v zahraničí, ba zahral si až v africkom Tunise.
Unikátny zvuk a filmová nesmrteľnosť
Odborníci dodnes obdivujú Petruchov výrazný štýl – herný prejav, teda ostré, bodkované rytmické frázovanie, ale i tanečné cítenie. Fascinujúcim prvkom bolo jeho trojhlasné kontrovanie (cez tri struny), ktoré v celom regióne nemalo obdobu a dodávalo kapele hutný zvuk. Oproti archaickejšiemu Kolárikovi priniesol Petrucha posun v technike hry a častejšie využívanie polôh, pričom jeho prednes charakterizovala úsečnosť sláčika a bohatá ornamentika spájaná do súvislých šestnástinových pasáží. Kým husle zneli vo vysokých polohách, klarinet a trúbka vypĺňali priestor o oktávu nižšie, čím vznikala fascinujúca súhra viacerých variantov melódie (heterofónia).
Práve tento unikátny rukopis si všimol aj režisér Martin Ťapák. Ten v roku 1976 Petruchu obsadil do filmu spolu s hudbou súboru Brezová, obohatenú o trubkára Štefana Milčíka. Ťapákovou predlohou bola knižná trilógia Ela Šándora, ktorý zhmotnil príbehy z rozprávania brezovského ,,Sváka Ragana“ Martina Lacka. V scénach tanečných zábav v závere prvého a druhého dielu tak nevidíme iba filmovú kulisu, ale živý kúsok kopaničiarskej muziky v tej najrýdzejšej podobe.
Svoju umeleckú púť symbolicky Ján Petrucha zavŕšil v roku 1981 vo Východnej v programe Viliama J. Grusku Rodokmeň zeme – Ľudia rolí II., kde vyrozprával svoj osud muzikanta spätého s pôdou. Vďaka moravským priateľom podarilo v Brne našťastie nahrať jeho profilovú platňu Primáš Ján Petrucha (1982), ktorá zostáva vzácnym dokumentom jeho geniality.
Odkaz, ktorý neumiera
Dnes, po štyridsiatich rokoch, sa pohľad na Jána Petruchu stáva ešte vzácnejším. Pripomína nám časy, kedy hudba nebola produktom, ale prirodzeným dychom komunity. Jeho dedičstvo dnes nesú ďalej muzikanti ako Martin Janšto, už aj ďalší mladší muzikanti a kapely, ktoré sa hrdo hlásia k priepasnianskemu hernému štýlu. Svojráznou hrou Jána Petruchu sa dodnes inšpirujú ľudové hudby na oboch stranách slovensko-moravskej hranice a jeho slávna „Petruchova cifra“ v podaní Orchestra ľudových nástrojov znie ako večná pripomienka jeho majstrovstva.
Keď si najbližšie počas sviatkov videli, alebo sa ešte len chystáte pozrieť Sváka Ragana, všimnite si primáša, ktorý stojí v pozadí s husľami pod bradou. Ján Petrucha nám zanechal nám kus poctivej slovenskej identity, krásnej, emotívnej hudby z kopaníc.
Titulka: EP Primáš Ján Petrucha – obálka Josef Kiesewetter, foto Jaroslav Uherka (v úprave red.)
Zdroj: www.folklornamapa.sk/p/priepasne-hudobny-folklor/, https://fondtlk.sk/sk/detail-sluk_us_auth-0000305-Petrucha-Jan-19041985/, https://www.priepasne.sk/sk/Obec/Hudobny-folklor.alej, https://fsbrezova.sk/sk/muzika/