Z mestečka Brezová pod Bradlom, ktoré dalo svetu viacero osobností s nadhľadom nad svojou dobou, sa 24. októbra 1896 narodil Ján Papánek – právnik, diplomat a jeden zo zakladateľov jedného z najvýznamnejších medzinárodných projektov 20. storočia.
Papánkova cesta začala ďaleko od svetových dejín, no v regióne s hlbokým národným cítením. Po absolvovaní evanjelickej školy v Brezovej pokračoval ako mladý študent na Morave. Naplno sa do histórie zapísal po prvej svetovej vojne. V roku 1916 sa ocitol na talianskom fronte a neskôr vstúpil do československých légií. Po vojne sa stal vôbec prvým Slovákom, ktorý získal titul z práva na prestížnej parížskej Sorbonne. Už v roku 1922 sa začal angažovať v diplomacii – najskôr v Budapešti, potom ako atašé a konzul v Spojených štátoch, konkrétne vo Washingtone a v Pittsburgu. Počas vojny viedol Československú informačnú kanceláriu v New Yorku. Papánkova kriéra postupne viedla do centra medzinárodného diania, kde sa jeho znalosti a skúsenosti stali cenným prínosom pre Československo.
Zlomový moment
Rok 1945 znamenal pre Papánka zásadný obrat. Ovplyvnil medzinárodné dianie v mimoriadne dôležitom čase, keď svet čelil obnovovaniu po druhej svetovej vojne. Ako člen československej delegácie sa zúčastnil konferencie v San Franciscu, kde sa z rúk zástupcov päťdesiatich krajín rodila Charta Organizácie spojených národov. Československý tím viedol minister zahraničných vecí Jan Masaryk a Papánek patril medzi štrnásť osôb, ktoré boli členmi koordinačného výboru vypracúvajúceho text Charty.
Symbolicky, Charta OSN nadobudla účinnosť 24. októbra 1945 – v deň Papánkových narodenín. Tento dokument položil základné kamene fungovania organizácie zameranej na udržiavanie mieru, rešpektovanie ľudských práv, sociálny a hospodársky rozvoj vo svete.
Úloha Papánka v rámci OSN
Po skončení konferencie v San Franciscu Papánek zastupoval Československo ako stály delegát pri OSN. Keď vo februári 1948 nastúpil komunistický režim, Papánek požiadal o rokovanie v Rade bezpečnosti OSN k situácii vo svojej krajine. Tento krok sa stal precedensom v medzinárodnom verejnom priestore. Pokus režimu ho odvolať z funkcie nebol úspešný a Papánek zotrval vo svojej diplomatickej úlohe až do konca funkčného obdobia v roku 1950.
Po pôsobení v OSN ukončil diplomatickú činnosť a venoval sa humanitárnej pomoci. Stal sa hlavným zakladateľom Amerického fondu na pomoc česko-slovenským utečencom a spoluzakladateľom Rady slobodného Československa – vrcholného exilového orgánu, ktorý koordinoval aktivity pre krajanov v núdzi. Jeho činnosť pomohla desaťtisícom ľudí a jeho prínos bol dlhodobo oceňovaný. Papánek bol tiež členom ďalších humanitárnych organizácií a prednášal na amerických univerzitách, čím šíril svoje skúsenosti a poznatky medzi študentmi a odbornou verejnosťou.
Humanizmus a spravodlivosť
Papánek spolutvoril systém, ktorý mal za úlohu uchovať mier a spoluprácu medzi národmi. Pri tom nikdy nezabudol na svoje slovenské korene. Jeho manželkou bola Betka Papánková, ktorá stála pri ňom počas práce pre OSN a neskôr, keď sa venoval pomoci československým utečencom. Ich manželstvo bolo symbolom oddanosti a súdržnosti v čase, keď Ján Papánek venoval všetky svoje sily službe svojej krajine a hodnotám slobody a spravodlivosti.
Po páde režimu bol vyznamenaný Radom T. G. Masaryka prezidentom Václavom Havlom, čo bolo uznaním jeho celoživotného prínosu pre krajinu aj medzinárodné spoločenstvo. Ján Papánek zomrel 30. novembra 1991 v americkom Scarsdale. Jeho život zaznamenal historik Slavomír Michálek v 90. rokoch v monografii, ktorá pripomína hodnoty, ktorým Papánek zasvätil celý život. Považujú si ho veľmi aj v rodnej Brezovej pod Bradlom, na námestí zdobí priestor pamätník a najnovšie k nemu pribudla aj pamätná tabuľa k 80. výročiu založenia OSN.
Práca Jána Papánka dokazuje, ako môže mať človek s víziou, odhodlaním a znalosťami globálny dosah. Pripomína nám, že aj malé krajiny a jednotlivci môžu prispieť k väčším celkom, akými sú mier, spolupráca a rešpekt medzi národmi.